Prečo v tomto roku zrovna BALKÁN a čím bola expedícia výnimočná?

Z cestopisných reportáží uverejňovaných o tohtoročnej expedícii po Balkáne chýba uverejniť ešte  Mostar, Sarajevo - hlavný cieľ expedície, Srebrenicu a prejazd po ceste obklopenej mínovými poľami, no a samozrejme záver, v ktorom by mala byť cesta domov a taktiež vybrané to najdôležitejšie - hlavne rady ďalším potencionálnym cestovateľom.

Je tu však koniec roka a  100 ročnica je iba v tomto roku. Tak, ako  15  a 20 rokov  od "humanitárneho bombardovania" a ostatných konfliktov  bývalej Juhoslávie. Nebudem sa však venovať žiadnej politike, to nechám na iných. Nám išlo o poznanie, o pochopenie Balkánu a jeho ľudí "na vlastnej koži" a o uctenie si pamiatky obetí  1. Svetovej vojny a zároveň celého vojnového Balkánskeho konfliktu. Presne ako v každej vojne, aj tu totiž utrpenie vojna priniesla hlavne úplne bežným ľuďom a hlavne deťom, ktoré si žiadne bomby, míny či vyhorené domy a detské izby nezaslúžia...

Absolvovali sme   3400 km cez  Maďarsko, Srbsko, Kosovo, Macedoniu, Albánsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko a späť cez Maďarsko. Absolvovali sme ich ako rodina so 6 a pol ročným synom a to individuálne bez akéhokoľvek predchádzajúceho objednávania ubytovania, stravovania sa či iných služieb na ceste. Aj keď sme mali trasu zvolenú vopred, nevedeli sme kedy presne a kde budeme, kde sa ubytujeme a koľko sa tam zdržíme.

Ako som už spomenul, hlavný dôvod a symbolika bola Sarajevo a termín čo najbližší k historickému dátumu atentátu na následníka trónu z pred  100 rokov. Sme však nesmierne radi, že sme prešli mestá  ako  Novy Sad, Belehrad, Prištinu, Mitrovicu, Kosovskú Mitrovicu, Skopje, Gostivar, Mostar, Sarajevo, Srebrenicu, ale tak okrajovo aj Vukovar a Osjek. Názvy miest každý z nás nepochybne počul v správach nespočetne veľa krát v súvislosti práve s bombardovaním, genocídou tisícov civilistov, či úplným zrovnaním so zemou desaťročia po druhej svetovej vojne. Aj 20 rokov po vojne na Balkáne sme videli a takpovediac na vlastnej koži okúsili jej následky.

Niečo z udalostí danej doby sa čitateľ môže dozvedieť napríklad aj tu:

https://www.youtube.com/watch?v=QWcSFCmgx_g

https://www.youtube.com/watch?v=jU-Ne_fXbeQ

alebo vo veľkom množstve dokumentov, ktoré na  YouTube nájdete.

Videli a zažili  sme teda Balkán a videl a zažil ho aj náš synček. Niekoľko krát prešiel po známom  Mitrovica Bridge a videl, ako žijú ľudia rozdelení náboženstvom, presvedčením a národnostnou príslušnosťou. Videl, ako žjú deti v chudobe pre svoje prežitie vyberajúce odpadky z kontajnerov. Videl to, čo dieťaťu môže pomôcť v chápaní sveta, životných priorít a pohľade na to, čo je správne a čo nie. Prešiel a na vlastnej koži okúsil rozdelenie ľudí jedného mesta  ozbrojenými vojakmi a videl pyrotechnikov, ktorí musia najskôr odstrániť nástrahy vojny, aby sa jeho rovesníci mohli hrať v lese, dokonca volne a bezpečne chodiť po úplne bežnej ceste z dediny do dediny.  A je spokojný, aj keď úprimne - na šplahočenie sa v mori spomína najčastejšie.

Expedícia svojou trasou a načasovaním práve na rok  2014 bola unikátnou cestou poznania, spomienok a úcty k histórii.

- - -

Blíži sa koniec roka významný výročiami vojen (a tým utrpenia) v Európe a človek by povedal, že sa ľudia i politici mohli poučiť. Pozerám správy z Luhanska či oblasti Donecka a vidím - nepoučili sa.

Že by potrebovali aj oni stáť pol metra od mínových polí plných nášľapných mín na ceste do Srebrenice?