Vojaci síce bojujú, no ľudia musia žiť svoje ťažké životy... - Expedícia Donbas 2016 - 1. časť.

Čas našej expedície na východ  Ukrajiny - oblasť  Donbas je tu. Ranný  RegioJet z Trnavy do Košíc - pohodlná bussines clas so servisom na niekoľko hodín cesty, následne zo všetkých strán močom bezdomovcov "splznená" autobusová stanica v Košiciach s rozheganým ukrajinským busom do Užhorodu. Cez štátnu hranicu prechádzame pomaličky a colnica, resp. pomalosť colníkov spôsobí maškanie hneď v úvode našej cesty. Colníci nám dávajú pocítiť, čo je sloboda pohybu. Aspoň si uvedomujeme, že odchádzame mimo  EÚ a po návrate si budeme viac vážiť voľné cestovanie cez štátne hranice.

V Užhorode čakáme na nočný rýchlik  číslo  13  Užhorod - Kyjev s odchodom   18:28 domáceho času, ktorým sa do rána dostaneme do Kyjeva. Luxus RegioJetu sa mení na "plackarnyj", čo znamená, že vo vozni sme "na policiach" počas noci povykladaní päťdesiaty štyria. A vozňov v ukrajinskom rýchliku nie je päť či sedem ako v našom, ale zhruba dvadsať. Večerný čajík v štýlovom poháriku od dežurnej a následne už len vnímame chrápanie, smrad spotených ponožiek, rôznorodosť jedál každého z cestujúcich  a pravidelné klopkanie kolies vozňa pamätajúceho socializmus o koľaje. O úrovni toalety po viac ako 15 hodinách jazdy a päťdesiatych štyroch pasažieroch sa zmieňovať podrobne nebudem, čo ak ste práve po večeri...

Na hlavnej kyjevskej železničnej stanici vystupujeme niečo po desiatej predpoludním. Naše prvé kroky smerujú do   McFoxy    fast foodu, ktorý u nás známy nie je. Najeme sa a následne odkladáme ruksaky do staničnej úschovne. Metrom odchádzame na Majdan, prejdeme si hlavnú ulicu  Chrescatyk a dobre sa najeme v slušnej reštaurácii za mimoriadne slušné ceny. U mobilného operátora  KYIVSTAR  si dobíjam kredit na SIM kartu s platnosťou na celom území Ukrajiny a to hlavne o výkonný internet s dostatkom prenostu dát. SIM kartu mám zakúpenú od expedície MOLDAVSKO-PODNESTERSKO-UKRAJINA  a používam ju v tablete vždy, keď som na Ukrajine. Kupujem tri rolky toaletného papiera s fotografiou Vladimíra Putina (suvenír), niekoľko magnetiek na domácu chladničku a robím ďalšie fotografie atraktívneho centra mesta.  V Kyjeve sme do  21:18 hodiny večernej, kedy nastupujeme na ďalší nočák číslo:  124 - tentokrát smerujúci na východ Ukrajiny do oblasti Donbas.

Aj tu cestujeme v tzv. "dobytčáku" - inak triedu vozňu tejto kategórie pridelila moja manželka so synom pri našej spoločnej ceste do Odessy minulý rok - znovu si dávame výborný čajík zo samovaru umiestneného priamo v každom vozni (cena 6 UaH)  a už druhú noc zaspávame (alebo sa o to aspoň snažíme) na lehátku v smrade vytvorenom desiatkami spolucestujúcich. Vo vlakovej súprave sa zvýšil počet vojakov v plnej výstroji smerujúcich do oblasti vojnového konfliktu. Debatujú medzi sebou s fľašami alkoholu, čo nakoniec považujeme za pochopiteľné, nakoľko na rozdiel od nás, oni idú nielen do danej oblasti, ale aj priamo do vojny.

V Konstantinovke vystupujeme niečo po deviatej hodine ráno. Tak ako železničné stanice počas celej trasy, aj túto stráži niekoľko vojakov v nepriestrelných vestách a so samopalmi v rukách. Pozor! - to fakt nie je sranda, sme vo vojnovej oblasti. Ide o skutočnú nárazníkovú zónu a niekoľko kilometrový úsek od mesta po separatistami ovládaný výchd krajiny. Už na peróne sa nám núkajú taxikári ochotní nás zaviesť nielen kdekoľvek v oblasti kontrolovanej ukrajinskou armádou, ale aj do Donetska, či vlastne kdekoľvek mimo správu Ukrajiny. A to oficiálne, ale aj načierno - bez bumažky. Priznávame, chceme sa frontovej línii priblížiť čo najviac, no táto naša cesta je úvodnou - sondovacou a ďalej sa vyberieme až na základe vybavených príslušných povolení.

Ubytovávame sa v prvom hoteli o ktorom vieme hlavne to, že je blizučko stanice. Skutočne, asi 150 metrov ideme pešo a izba pre troch je objednaná. Nie, neriskovali sme, ono totiž cez štandardné rezervačné portály nebolo možné v danej oblasti hotely rezervovať zo zahraničia a platiť za ne kartou.

Prvý deň využívame na spoznanie mesta, v ktorom malo žiť až  75 000 obyvateľov. Teda pred vojnou a počas fungovania priemyselných závodov v meste.

Do centra mesta sa vezieme maršrutkou za 4 UaH. Neutajíme sa nielen v maršrutke, ale ani na uliciach. Evidentne "inostranci" a to ešte s fotoaparátmi v rukách práve tu bežným zjavom nie sú... Prezeráme miestny rínok, niekoľko obchodov a končime ako inak, vo výbornej reštaurácii s krásnou obsluhou. Ľudia, tie slovanské dievčatá sú fakt krásne...

Po výbornej večeri sa vraciame na hotel s tým, že ráno odchytíme niektorého z taxikárov a vyberieme sa k frontovej línii. Noc je strašná, úroveň hotela kazia stovky komárov systematicky na nás po celú noc útočiacich. Až ráno sa dozvieme, že už dlho majú v hoteli vytopené pivnice a voda slúži komárom ako liaheň. No nič, nabudúce budeme ostražitejší a zvýšenú vlhkosť ovzdušia pri vstupe do hotela budeme posudzovať oveľa kritickejšie.

Začína ráno necelých 20 km od  východnej časti Ukrajiny obsadenej separatistami. A my ideme k nej...

Pokračovanie v druhej časti reportáže z našej cesty na Donbas.