Absolvoval som 17. november 2012 v Bratislave a mám divný pocit.

Ešte o 13. hod som sa rozhodoval. Je to pre mňa 200 km autom, stojí to peniaze, ale vyhralo vo mne svedomie, kedy keď nie teraz.

Takýto stav Slovensko dávno nezažívalo: Na čele súdov slušne povedané sporná osoba, na čele prokuratúry nikto, resp. radšej nikto ako zvolená osoba, na čele polície osoba spájaná s nevyšetrením gorily, bývalý prezident úplne zdehonestovaný rozsudkom, filmárka ktorá prehovorila stíhaná, obyčajní ľudia pomaly „držku ryjú zem“ vládne vláda jednej strany a mocipáni stále provokujú obrovským bohatstvom rozkrádaní štátu a hustia slovač morbídnymi táraninami o demokracii, zákonnosti a spravodlivosti. Toto určite zobudí celý národ, tam nesmiem chýbať.

Prišiel som na hlavné námestie v predstihu. Bolo ľudoprázdne, tak som sa pobral na Koziu ulicu pred dom generála ŠTB. Tu mu poslanec Hlina nachystal spomienku a pripomenul veľkodušnosť Slovenska, ktoré mu nadelilo len jemný podmienečný trest.

O 17.00 si mali zobrať ľudia Slovenska späť túto krajinu, tak som sa vrátil na hlavné námestie. Omyl tu stálo asi dvadsať skalných, kde p. Dostál a p. Zajac predniesli pekný preslov a pripomenuli staré i nové a položili sviečky pod pamätnú tabuľu nežnej revolúcie. Ani chýru po žiadnom predstaviteľovi štátu, ani chýru po slávnostnej nálade veľkého sviatku Slovákov, skôr ako na kare.

Bol som zvedavý ako si ľudia berú späť krajinu, tak som letel pozrieť aj pred prezidentský palác kde bolo viacej ľudí a veľa veľa policajtov obrnených až po zuby, ktorí stáli po celej Bratislave. Keď sa skupina pobrala na pochod Bratislavou pobral som sa aj ja na akciu Biela vrana, kde mimovládne organizácie oceňovali činy statočných ľudí. Aj tu som stretol niekoľko dobrých známych. A po udelení cien som išiel ešte do divadla, kde sedel p. Kňažko, p. Budaj a skupina ľudí.

Nebol som vo svojej koži. Toto som nečakal, mal som divný stiesnený pocit. Niekoľko malých skupín , každá osamote rôzne narážky jedni na druhých a hlavné námestie prázdne. Nevydržal som , sadol som do auta a prášil som z Bratislavy preč, sto kilometrov po diaľnici, nech to mám konečne za sebou.

Doma zapnem televízor, stanicu ČT24 a vidím Václavák 20 tisíc ľudí a najväčšiu demonštráciu od revolúcie. Ja mi z toho nanič, nerozumiem tomuto národu.