Albánsko sa rýchlo rozvíja a stále je v dostupných cenách aj pre naše rodiny. Časť 1. - cesta autom cez Srbsko a Kosovo.

Pre Albánsko na strávenie letnej dovolenky sme sa rozhodli zase po dvoch, resp. troch rokoch. Po prvý raz sme túto krajinu a Jadran na jej pobreží odskúšali počas expedície  BALKÁN 2014, následne ešte v tie isté prázdniny sme v Albánsku strávili týždeň dovolenkovaním, a potom v 2015 som si so synom do Durres vyšiel len tak na jednu sobotu. Otočka busom za účelom vyhotovenia reportáže o bezpečnosti Albánska pre dovolenkujúcich turistov. Bolo bezpečne vtedy a je aj teraz.

Na cestu vyrážame o deň neskôr, ako sme plánovali. Žiaľ zlyhala technika. Elektronika klimatizácie v aute  vykazovala divné hodnoty a ísť do 40 stupňových horúčav čiernym autom s nefunkčnou, alebo nespoľahlivou klimou, to radšej nie. Napriek tomu sme vypustili iba jeden pôvodne plánovaný nocľach v srbskom Niš, kde si určite zaletíme niekedy na jar. 

Odchod o 02:00 hodine, prejazd do Maďarska cez Komárno a na juh k srbským hraniciam okolo Budapešti prebehli bez najmenších problémov. Ráno sme na hraniciach, resp. asi 20 km pred nimi v súvislej zápche. Autá stoja v oboch jazdných pruhoch a aj v odstavnom. Ťažko hovoriť, ako by prešli záchranári, ak by ich bolo treba. Každopádne sa treba tlačiť. Vedia to hlavne na nikoho neberúci ohľad vodiči s nemeckými, belgickými, rakúskymi, francúzskymi, švédskymi či švajčiarskymi ešpézetkami na pomerne luxusných autách, ktorých je v zápche drvivá väčšina. Nie, nech vás to nepletie, nejde o Nemcov, Švédov, Francúzov či Belgičanov. Za volantami týchto áut totiž sedia prevažne Turci a ďalší už na pohľad južanci vracajúci sa nabalení domov. Vedľa nich ich zahalené manželky a deti. Väčšinou viac detí.  Možno stakto spoločne idú už  z domu na dovolenku do krajiny svojho pôvodu? Každopádne musím byť v šoférovaní opatrný, keďže to musím byť ja kto v arogancii a drzosti ustúpi, keď nechcem mať po celú cestu zo všetkých strán otlčené auto.

Po niečo viac ako piatych hodinách sme na maďarskej colnici, kde nás formálne skontrolujú. Čakáme ďalšiu niečo viac ako hodinu pokým sa bezcolným pásmom prederieme na srbskú stranu. Tu je kontrola obdobná s tým rozdielom, že nám do pasov pribudnú ďalšie pečiatky.  S Monikou sa meníme za volantom a ona šoféruje až niekde pod Belehrad. Konečne sa kolóna roztratí, no vždy iba po najbližšiu mýtnicu a následne ďalšiu a ďalšiu. Vážne zápchy sú aj okolo Belehradu, ktorý tak isto obchádzame a to až  po Niš, kde tradične odbočujeme na Prokuplje a teda smer Kosovo. Na túto odbočku upozorňujem zámerne, nakoľko navigácie vedú vodičov do Kosova cez Macedoniu a jej hlavné mesto Skopje. Samozrejme, že by sa jednalo o zachádzku dlhú niekoľko sto kilometrov. Takže nemajte obavy, aj zo Srbska existujú legálne hraničné prechody, aj keď na nich od Srbov do pasu razítko nečakajte. Srbi hranicu s Kosovom totiž nepovažujú za legálne opustenie ich krajiny.

Kvalita cesty sa znížila a do mestečka Prokuplje  prichádzame pred večerom, resp. večer rozhodnutí, že sa namiesto v kosovskej Mitrovici ubytujeme tu. Sme unavení a po prvý raz nasr*tí spravodlivým hnevom nad hodinami strávenými v zápchach na ceste.  Meníme peniaze a zháňame ubytovanie. Samozrejme rezerváciu nemáme a tak v najbližšom hotelíku nevedia, koľko by od nás zapýtali. Evidentne deficit na neobsadenom ubytovacom zariadení chce Srb dohnať na nás. Nenatrafil na začiatočníkov. Nedáme sa, nakupujeme asi 8 igelitiek všetkého možného v samoobsluhe len preto, aby sme zamenené peniaze minuli a aj keď neradi, sadáme si do kaviarne na espresso, rezervujeme poslednú voľnú izbu v hotelíku v centre Prištiny a odchádzame  na ďalšiu asi 100 km dlhú večernú cestu na hranice a do krajiny, kde vieme, že si turistov vážia.  Pozor! Možno sme len natrafili nie na správnych obchodníkov, no aj títo robia určité meno domácemu turistickému priemyslu a my vyhodnocujúc naše skúsenosti z viacerých ciest po Balkáne, Srbsko zrovna odporúčať nebudeme.

Na výjazde z Prokuplje zastavujeme pri niekoľkých domácich a vzhľadom na navigáciu bez mapy cesty na ktorej sa nachádzame, trasu overujeme verbálne. Okrem potvrdenia že ideme dobre sa dozvedáme, že pán pracuje v galantskom Samsungu a pri vysvetlovaní sa usmieva na SPZtku. Alebo manželku na vedľajšom sedadle?

Na srbsko - kosovských hraniciach stojíme opätovne, tentokrát asi dve a pol hodiny. Príjemný srbský policajt nás upozorňuje na kosovskú pečiatku do pasu pre malého a možné problémy pri návrate a vstupe do Srbska z Kosova. Poznáme a ďakujeme - my sa budeme vracať cez Čiernu horu, Bosnu a Hercegovinu a teda Srbsko po ceste domov našťastie obídeme. Takže nám razítka štátu Kosovo v pase nevadia.

Kosovci nič neriešia, akurát platíme poistku na auto vo výške  15 Eur na 2 týždne. V našom prípade na dva dni v podstate tranzitu cez Kosovo do Albánska.  Naše  poistky a zelenú kartu platné prakticky po celom svete neakceptujú. Aj to poznáme z uplynulých ciest, akurát zlacneli o 15 Eur, teda na polovicu. Asi im niekto vyčítal nenažratosť, keďže v minulosti 3O Eur kasírovali aj pri asi 5 hodinovom tranzite cez krajinu. Aj to je tak trošku zvláštne - Euro, žlté hviezdičky a modrá vlajka im vyhovujú, no naše poistky ignorujú...

 

Do hlavného mesta Kosova Prištiny prichádzame krátko po polnoci, "recepčný" v šľapkách na nás čaká a vynáša nám jeden z kufrov do izby na poschodí. Po sprchce zaspávame ani nevieme ako a budíme sa až ráno.

Je nedeľa a do nám výborne známeho  centra Prištiny sa dostávame za niekoľko minút. Auto parkujeme asi pol minútky od svetoznámeho nápisu a symbolu mesta  NEWBORN, kde si robime fotografie a v kaviarni vedľa vychutnávame ranné espresso. Následne sa presúvame do Kosovskej Mitrovice, miesta, ktoré sa stalo symbolom etnického, náboženského, politického, ale aj ekonomického rozdelenia sveta. Most Mitrovica Bridge je stále medzinárodnými vojskami monitorovaným viac ako len symbolickým prechodom "z východu na západ". Už tradične si dávame  obed v reštaurácii priamo v albánskej časti Mitrovice a ideme do srbskej časti pozrieť na zmeny, ktoré sú evidentné už priamo na moste. Viac o tomto  mieste zaslúžiacom si maximálnu pozornosť nájdete v samostatnom článku v rubrike "Dovolenka v Albánsku".

Cesty sú v Kosove pomerne nové, práve rekonštruované, alebo úplne nové a to vrátane dialnice z Prištiny do hlavného mesta Albánska Tirany.  Pri bežných cestách sa našinec stretne so zaujímavými značkami, ktoré u nás viditeľné nie sú. Pred mostami je to napríklad značka oznamujúca, koľko nákladných áut alebo tankov môže cez most prechádzať súčasne. Nedá sa nezastaviť...

Po návrate zo srbskej časti Mitrovice sa ešte autom prevezieme po starom meste a odchádzame späť na Prištinu, Prizren a následne na hranice s Albánskom. Čaká nás ešte niečo viac ako 350 km a potom týždenný relax pri Jadranskom mori.

Na záver pobytu v Kosove vzhľadom na priaznivú cenu pohonných hmôt, dotankovávame do plnej nádrže naftu. Cena je nižšia ako Euro za liter. Inak beznínových púmp je v Kosove veľa, sú moderné a to natoľko, že si dovolím závidieť. Na benzínkach je veľký shop s priateľnými cenami tovaru, kaviareň, reštaurácia. Súčasťou benzínky je aj malý autoservis, umyvárka a motel. Samozrejme hovoríme o tých najnovších. U nás o takýchto benzínkach môžeme iba snívať.

Už sa tešíme na pieskovú pláž a desať dňový relax pri Jadrane.

Pred Prištinou sa diaľnica rozdvojuje a smerom na Tiranu ide až po hranice. Cesta je výborná a ubieha pohodovo. Na kosovsko - albánskej  hranici žiaden rad, autá vybavuú priebežne. V cestovných pasoch nám pribúdajú ďalšie pečiatky a už valíme po novej diaľnici cez ozajstné albánske hory smerom na hlavné mesto Tiranu a pobrežie.  Pri Kruji sa cesta rozdeľuje priamo do Tirany a smerom na Durres. Tu vchádzame do asi 5 km dlhej zápchy spôsobenej nevieme čím a síce už po tme, no v poriadku dorážame do nášho hotela vzdialeného asi kilometer a pol od prístavu  Durres. Už aby sme sa vykúpali, more nasvietené mesiacom vyzerá naozaj lákavo...                    

Ubytovámave sa na hoteli a unavení si líhame do postele. Dovolenka začína.