Leopoldov  |   Antikvariát   Europik  v Leopoldove asi tak pätnásť  rokov dozadu  preslávil jeho zakladateľ    Tibor Ďurák.  Založil ho v roku  1992 a az dlhé roky zozbieral a od ľudí vykúpil desiatky tisíc kníh. Presnejšie ich počas jeho najväčšej slávy malo byť v priestoroch budovy pred železničnou stanicou  asi  300 000.  Antikvariát  počas jeho existencie navštívil všelikto, aj vtedajší prezident SR  Rudolf Schuster.

Starý pán zomrel a dnes sú knihy samozrejme bez nevyhnutnej kalaogizácie poukladané v regáloch a návšteva ako i hrabanie sa v nich vyžaduje nielen určitú dávku zvedavosti, odvahy a viery v náhodu nájsť to, čo človeka zaujíma, ale aj hodne trpezlivosti a batériu v ruke. Vlastne najlepšia je "čelovka", kďže ruky potrebuje mať človek pri preberaní kníh a listovaní v nich voľné...

Antikvariát už niekoľko rokov nie je otvorený pravidelne a funguje iba na zavolanie v čase, kedy dcéra alebo vnuk zakladateľa majú čas.

V priestoroch antikvariátu sa nachádzajú aj harmoniky a množstvo starých a nepoužiteľných haraburdov, ktoré svoje miesto raz nepochybne nájdu na skládke odpadu. Ale aj o tom je vetešníctvo... Sú tam tiež  obrazy, lustre, lampy, písacie stroje, hračky, sošky, topánky, kazety a iné zberateľské kúsky.

Antikvariát v Leopoldove v minulosti navštívili ľudia z 27 krajín. Zvedavci boli z rôznych kútov sveta - z Tokia, New Yorku, Londýna, Budapešti, Sofie, či dokonca z Kuvajtu. Podľa našich informácií, ho navštívili ho aj všetci traja bývalí slovenskí prezidenti. „Na Európu sa dá pozerať z dvoch vrcholov. Z Mont Blancu a z antikvariátu Europik. Bol to pekný pohľad,“ napísal v roku 2009 do knihy návštev  František Mikloško.

Dnešná pochmúrna nedeľa bola dňom, kedy som sa už po druhý raz aj s rodinou  vybral  do priestorov  voňajúcich starými knihami. A našli sme. Je síce pravdou, že bez zakúpených kníh by sme iste žili aj ďalej, no aj malé oživenie archívu publikácií  z rokov 1989 a skôr poteší.  Návšteva ďalšieho antikvariatu zaujala aj nášho  druháka Deniska, ktorý sa po tých bratislavských, pražských a vlastne všetkých, v ktorých sa na cestách zastavíme pohrabal už aj v ponuke toho slávneho leopoldovského.

- - -

Z knihy návštev vyberáme:

Kniha návštev

Počas 15-ročnej histórie navštívilo antikvariáty mnoho známych osobností z politického, kultúrneho a vedeckého života. Na tieto návštevy si majiteľ antikvariátu, Ing. Tibor Ďurák spomína aj vďaka svojej knihe návštev, kde návštevníci môžu zapísať svoje dojmy z antikvariátu. Medzi mnohými inými sa tu nachádzajú také mená ako Michal Kováč, Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič, Ladislav Ťažký (spisovateľ), Pavel Dvořák (historik), Peter Liba (dekan PF UKF), Ján Tužinský (predseda Spolku slovenských spisovateľov), Milan Stano (ilustrátor), Hadrián Radváni (archivista), Peter Mikuš (predseda Trnavského samosprávneho kraja), Ján Cupper (politik), Anton Hajduk (veľvyslanec)...

Ponúkame Vám malý výber z príspevkov zapísaných v knihe návštev:

• Obdivuhodná práca. Som rád, že som to videl. (Ivan Gašparovič)
   
• Som rád, že som videl neobyčajné dielo p. Ing. T. Ďuráka z Leopoldova! Zaslúži si nielen obdiv ale aj pomoc kompetentných, aby tento antikvariát mohol byť užitočný aj budúcim generáciám. (Michal Kováč)
   
• Srdečne blahoželám k všetkému čo som videl. Je tu čo obdivovať. Len tak ďalej... (Rudolf Schuster)
   
• Ďakujeme za pohostinnosť!
  Prajeme Vám, aby táto jediná kniha bola zo všetkých nepredajná!
   
• Tešíme sa, že sme objavili miesto plné krásnych kníh - ľudskej tvorivosti, múdrosti a pozitívnych hodnôt.
   
• Ďakujem veľmi pekne za príjemnú atmosféru a za možnosť neuveriteľných objavov!
   
• Patrím k častým návštevníkom antikvariátov už od svojich detských rokov. A pochodil som ich úctyhodné množstvo. Ale ešte som nevidel antikvariát, ktorý by na mňa zapôsobil tak impozantným dojmom ako antikvariát Europik v Leopoldove. Ďakujem za ten zážitok a vľúdnosť a ochotu s akou jeho majiteľ vychádzal v ústrety mojim požiadavkám. A ďakujem za čaj.
   
• V tomto antikvariáte som našla knihy, ktoré už dlhší čas hľadám a je problém ich zohnať. Je tu sústredené množstvo hodnotnej literatúry a krásnych umeleckých predmetov. Určite sa sem vrátim. Je tu čo objavovať.
   
• Veľmi rada chodím do antikvariátov, ale tento je najväčší a najlepší. Vždy si niečo vyberiem a teším sa na ďalšiu návštevu.
  Želám majiteľovi a autorovi tejto krásy, aby sa mu ešte dlho dobre darilo.
   
• Dnešní den jsem prožil ve světe knih jak to již stěži kdy zažiji. Takovýto antikvariát prý nema ve střední Evropě obdoby. Věřím tomu.
   
• Dnešný deň je pre nás veľkým zážitkom, pretože pri návšteve antikvariátu v Leopoldove sme si uvedomili veľké bohatstvo, ktoré na Slovensku je - ako aj zanietenosť s akou pán majiteľ koncentruje literárne a kultúrne dedičstvo Slovenska.
  Úprimne si želám, aby na tejto významnej aktivite dosiahol veľa úspechov a spokojnosť pre nás všetkých.
   
• What a bookstore! I am impressed with all of the books. May the years ahead continue to bless you with good health and lots of business!
   
• S veľkým prekvapením a radosťou som strávil čas v tomto priestore, kde minulosť sa znova stáva prítomnosťou a budúcnosť znova minulosťou. Samozrejme na to treba odbornosť a zanietenie, ktoré je tu výnimočné. Vďaka! Thank you very much!
   
• Ďakujem za nádherný zážitok p. Ing. Tiborovi Ďurákovi. Ťažko sa mi to vyjadruje slovami, žasla som nad množstvom kníh a nádherných zozbieraných skvostov, nemá to obdobu.
  Prajem p. Ing. Veľa zdravia v ďalšej práci. Zážitok na celý život.
  Srdečne ďakujem.
   
• Fantastic treasure hidden in Leopoldov! Lots of success as you continue.
  Fantastický poklad ukrytý v Leopoldove! Želám Vám veľa úspechov do budúcnosti.

- - -

Z článkov publikovaných v minulosti o antikvariáte  pre zachovanie histórie antikvariátu vyberáme:

U prednostu vypravujú do minulosti

(Zrno, september 2003)

„Sme najväčším antikvariátom v celej Európe! Už to mám zistené! Dokonca aj istý japonský profesor, ktorý tu bol, mi do knihy sťažností, želaní a hod-notení napísal, že taký unikátny antikvariát ani v Tokiu nie je,“ radostne sa delí s horúcimi novinkami Tibor Ďurák, ktorý sa jedenásty rok vášnivo zaoberá svojím celoživotným koníčkom. Bývalý biochemik a mikrobiológ sa mu počas dlhoročného pôso-benia v leopoldovskom liehovare nemohol naplno venovať, nuž si všetko vynahradil na zaslúženom odpočinku.

Túžba po splnení sna začala mať reálnu podobu najskôr podnikateľským plánom, ktorý Tibor Ďurák predložil mestskému zastupiteľstvu v Leopoldove. A, čuduj sa svete, práve jeho „antikvariátsky návrh“ zvíťazil pred rýdzo slovenským – bufetom. Opustený drevený stánok, patriaci kedysi Slovenskej knihe, dostal kvôli svojej polohe názov Pri škole a stal sa prvým prístavom, kde zakotvil pán Ďurák so svojimi pokladmi.
„Niektoré knihy som odkúpil od bývalého leopoldovského štátneho kníkupectva. Väčšinu som zbieral celý svoj život,“ odhaľuje svoje zdroje majiteľ. Do „eráru“ okrem kníh zaradil aj zbierky obrazov, mincí, známok, hudobných nástrojov či rôznych drobných starožitností. Nečudo, že antikvariát praskal vo švíkoch. Po siedmich rokoch nastal čas na rozhodnutie – chce to ďalšie priestory!

U PREDNOSTU
Snáď akési volanie krvi (otec Tibora Ďuráka bol železničiar) spôsobilo, že sa ďalší antikvariát ocitol v starodávnych kanceláriách bývalých prednostov leopoldovskej železničnej stanice z roku 1906. Dostal priliehavý názov U prednostu a svetlo sveta uzrel v roku 1999. V tom čase sa stal v Čechách i na Slovensku najväčším, aký bol umiestnený na železničnej stanici, a zaujal aj popredné miesto v celej Európe, čo sa týka veľkosti ponuky na železničných staniciach.
„Vystriedajú sa tu najmä ľudia, ktorí čakajú na vlaky či autobusy,“ opisuje klientelu pán Ďurák, ktorý zákazníkov zo zvedavosti vždy trochu vyspovedá, aby, ako vraví, mal prehľad, odkiaľ sú. „Chodia sem vysokoškoláci z Bratislavy, Nitry či Trnavy i stredoškoláci z okolia. Boli tu dokonca aj návštevníci z Košíc, Prešova či Svidníka.“
Študujúca skupina prejavuje záujem skôr o filozofiu, históriu, mágiu či prírodu. Ľahšie žánre – knihy o láske, romány z červenej knižnice a rôzne trháky, ktoré boli majiteľovými žolíkmi a ktorých má celé kopy, však horko-ťažko nachádzajú čitateľov – nežnejšie polovičky zrejme miesto čítania radšej obľubujú telenovely.
„Zvláštnou sortou sú zberatelia kníh. Sú veľmi prieberčiví,“ charakterizuje ďalšiu kastu zákazníkov. „Prídu, vyberajú, aj tri-štyri hodiny strávia medzi regálmi. Vezmú do ruky každý výtlačok, popozerajú, zvyčajne však nič nekúpia, len zaďakujú a odídu.“

EUROPIK
Neustále zvyšovanie a skvalitňovanie ponuky prinútilo majiteľa poohliadať sa po ďalšom objekte. Dlhé roky zívala prázdnotou veľká sála oproti antikvariátu U prednostu, ktorá kedysi slúžila ako Uzlový klub železničiarov. Ani veľký rozsah opráv, ktoré si priestory vyžiadali a ktoré trvali jedenásť mesiacov, však nadšeného antikvára neodradili. Opustil drevený stánok Pri škole a po rekonštrukcii začal v júni 2002 prevádzkovať antikvariát Europik.
„Pik je vrchol, špic. Europik teda znamená vrchol európskych antikvariátov,“ odhaľuje súvislosti, ktoré ho po dlhých úvahách priviedli k tomuto názvu. „Tu už konečne môžem umiestniť všetky knižné tituly,“ mädlí si spokojne ruky. „Na balkóne sály plánujem urobiť galériu obrazov, bývalé javisko poslúži ako priestor pre ponuku historických hudobných nástrojov – klavírov, no najmä harmoník.“
Antikvariát U prednostu i Europik dosiahli v súčasnosti svojím rozsiahlym „repertoárom“ európske rekordy a pán Ďurák sa nebojácne pokúša aj o zápis do Guinessovej knihy rekordov. „Mám adresu na komisára, ale nemám čas pustiť sa do toho,“ hovorí neúnavný obchodník, ekonóm, upratovačka i poradca kupujúcich v jednej osobe, ktorý sa má čo obracať. Antikvariát, to je veru inakší biznis, a v slovenských pomeroch takto podnikať je tvrdým chlebíčkom. O pasovaní sa s finančnými problémami vie podnikateľ svoje. Veď ešte na začiatku si na prvé nájomné vzal „pôžičku“ od dcéry. No ako povedal, bolo to prvý a posledný raz. Tvrdé balíky opatrení uskutočňuje po celý čas – napríklad v zime nekúri, lebo si to nemôže dovoliť!
„Zlý stav v tržbách pretrváva, ale už o tom ani nerozprávam. Aj dnes som mal U prednostu jeden stupeň nad nulou!“ vychádza najavo dôvod jeho teplého oblečenia a klobúčika na hlave. „Na pokrytie nákladov by som musel predať ročne asi päťtisíc kníh. No keď som prežil doteraz, určite vydržím aj ďalej,“ nevzdáva sa pán Tibor a ponúka exkurziu po svojom kráľovstve.

SKVOSTY V POLICIACH
Antikvariát U prednostu sa špecializuje na vedecko-odbornú oblasť. V piatich miestnostiach sa v policiach skrýva štyridsaťtisíc výtlačkov odbornej literatúry a literatúry faktu.
„Antikvariátom by možno pomohla lepšia propagácia. Ukázať ich nie ako prekladisko kníh, ale aj kus kultúrneho prostredia, kde si návštevník môže posedieť, podebatovať či zahĺbiť sa do zaujímavého čítania,“ predostiera ďalšie poslanie antikvariátu majiteľ a pristavuje sa pri regáli, ktorý priam „vonia“ knihami s receptami na výrobu liehu, koňakov i páleniek podľa francúzskych receptúr a ďalších dobrôt. Stránky najstaršej knihy z roku 1659, ktorú osobne ocenil aj majiteľ jedného z najväčších antikvariátov v Paríži – pán Grandidiér, ukrývajú zasa tajomstvo výroby likéru.
Bohato je zastúpená i náboženská literatúra. Najstaršia kniha v latinčine je zo sedemnásteho storočia a nájdu sa tu aj nemecké knihy. „Počas vojen boli kostoly uchránené od plienenia, preto sa táto literatúra zachovala,“ konštatuje pán Tibor a priznáva, že záujem o ňu je minimálny. „Farári za mnou nechodia a bežný človek tomu nerozumie.“

HUDOBNÉ ODDELENIE
„Na harmonike hrám päťdesiat rokov. Rozumiem týmto kráľovským nástrojom,“ odôvodňuje prítomnosť klávesových a chromatických harmoník, ktoré sú skvostom „hudobného oddelenia“ a ktoré sú jeho srdcovou záležitosťou. „Toto je Super Rigoletto,“ s iskrou v oku ukazuje na vzácny nástroj bohato vykladaný perleťou. V roku 1933 na majstrovstvách sveta v hre na chromatických harmonikách s ňou získal titul najlepšieho hráča pražský virtuóz František Poupě. Doklad o tom je dokonca uložený priamo v harmonike. „Je to skutočne špičkový nástroj. Päťradový, 120-basový, s mimoriadne zvonivým tónom a prenikavým zvukom,“ s profesionálnou istotou opisuje harmoniku majiteľ a pýši sa ďalšími troma 144-basovými harmonikami, z ktorých jedna je vyrobená v dielni známeho majstra Františka Hlaváčka v Lounech pri Prahe. Sú výnimočné práve tým, že bežne sa vyrábajú iba 120-basové. Okrem akordeónov zaujmú aj ďalšie hudobné nástroje, kazety, pásky, pohľadnice, staršie písacie stroje či rôzne technické exponáty, z ktorých keď zrak skĺzne po stenách, poráta vyše osemsto obrazov – portrétov, krajiniek, zátiší i akvarelov. „Sú z vlastných zbierok. Mnohé od slovenských, českých či nemeckých majstrov som kúpil od ľudí ako starožitnosti,“ vysvetľuje pán Tibor, ktorý si ešte od piatich súčasných maliarov pravidelne objednáva diela a ponúka ich klientom.

VZÁCNI HOSTIA
Nuž, je čo obdivovať i čo kúpiť. Ceny kníh sa pohybujú od jednej koruny a štyridsiatich halierov po desaťtisíc, obrazy od 95 po dvadsaťtisíc korún. „Nikto nemôže napríklad povedať: Učil by som sa nemčinu, ale knihy sú veľmi drahé a nemám na to. Ja mu nemčinu predám za osem korún. Nech sa učí!“ zdôrazňuje majiteľ výhodu pre večne chudobných študentov. Okrem nich sa oba antikvariáty môžu pýšiť aj onakvejšími návštevami nielen zo Slovenska, ale i susedných Čiech, Rakúska, ďalekého Švédska či z Japonska, odkiaľ meral cestu odborník na slovanské jazyky. „Zrazu len prikvitol aj s tlmočníkom. Klaňal sa, ako to Japonci robia, a vzal si akúsi odbornú literatúru v slovenčine, no po slovensky nevedel,“ usmieva sa spokojný pán Tibor a prikyvuje: „Antikvariátmi sa dokonale naplnil môj život. Keby som nemohol predávať staré knihy, nič iné by ma nebavilo. Toto je môj svet, ktorý ponúkam ostatným.“

(VERONIKA ZDENEKOVÁ)

Zdroj: Zrno, pôvodný článok

- - -

Inšpirujúce besedy v antikvariáte

(Slovenský rozhľad, január 2007)

V mojej pamäti bol vždy antikvariát miestom, kde náhodní či pravidelní návštevníci tíško prezerali časom už postihnuté knihy, občas ich prelistovali, niekedy kúpili a odchádzali s príjemnými dojmami. A hoci definícia antikvariátu v cudzojazyčnom slovníku hovorí, že antikvariát je obchod so starožitnosťami, predovšetkým so starými knihami, umeleckými predmetmi a podobne, v časoch mojej študijnej mladosti som v týchto obchodoch nachádzal iba knihy významných autorov. Zmenili sa časy? Možno áno, možno nie. Mám však dojem, že sa zmenili ľudia, ktorí sa dnes venujú tomuto druhu knižnej kultúry. Antikvariát v Leopoldove to jednoznačne potvrdzuje. Jeho majiteľ Ing. Tibor Ďurák je predstaviteľom výraznej zmeny. Začínal v malom drevenom domčeku na historickej ulici pomenovanej po našich hrdinoch Šuleka a Holubyho. Upútal ľudí tým, že v malom meste sa rozhodol otvoriť takýto druh predaja kníh. Darilo sa mu a neskôr presťahoval svoj antikvariát do priestorov železničnej stanice a dal mu názov Antikvariát u prednostu. Kníh a rôznych umeleckých predmetov neustále pribúdalo a neustále sa zvyšovala aj navštevovanosť. Keď Ing. Ďurák založil svoj prvý antikvariát v tomto meste, nik ani netušil, čo všetko jeho obetavá práca prinesie. Dnes už pod menom Europik má vo svojich regáloch takmer 200 000 kníh a v knihe návštev je zapísaných mnoho prominentných hostí, medzi ktorými nechýbajú exprezidenti Rudolf Schuster a Michal Kováč aj terajší prezident Ivan Gašparovič. Do priestorov antikvariátu často prichádzajú učitelia, pracovníci pôsobiaci v kultúre, umelci a politici.
Ing. Tibor Ďurák sa rozhodol spolu s vedením Únie slovenských novinárov organizovať pre svojich návštevníkov rôzne inšpirujúce stretnutia a besedy s významnými osobnosťami. Hovorí sa o knihách a ich tvorcoch, o histórii ale i súčasnosti. Podnetné debaty absolvovali poslanec NR SR a predseda VÚC v Trnave Ing. Tibor Mikuš, primátor mesta Hlohovec PhDr. Ján Dlhopolček, viacerí spisovatelia na čele s Ladislavom Ťažkým, historik Pavol Dvořák, novinári a herci. Nikto tu nepolitizuje, všetko je v priateľskom duchu. Na prahu nového roku prišiel expodpredseda vlády SR Ing. Ivan Mikloš s manželkou. Aj toto stretnutie potvrdilo, že kniha naozaj ľudí spája. Len niekoľko chvíľ stačilo, aby si hostia navzájom porozumeli. Všetci čo sme sa na tomto stretnutí zúčastnili, sme si po hodinách debaty odnášali príjemné zážitky.
Nikto ani len nespomenul rôzne šarvátky z parlamentu ani z našej politickej scény. Aj v rozdielnej ekonomickej a spoločenskej atmosfére dominoval priateľský duch. Prispeli k tomu aj členovia vedenia Únie slovenských novinárov, ktorej členom je aj Ing. Tibor Ďurák.

PhDr. MILAN PIOVARČI, podpredseda ÚSN

Zdroj: Slovenský rozhľad

- - -

Svetový antikvariát v Leopoldove

(Slovenský rozhľad, máj 2006)

Keď som v minulom čísle publikoval článok Europik - svetový unikát, v ktorom som predstavil antikvariát v Leopoldove, nepočítal som, že bude mať taký široký ohlas, že som musel aj vo viacerých telefonátoch vysvetľovať, ako to vlastne s najväčším antikvariátom na svete je. Rozhodol som sa znovu navštíviť - ktovie koľký raz - tento nevšedný stánok kultúry a porozprávať sa s majiteľom pánom Ing. Tiborom Ďurákom o jeho starostiach a problémoch. Bral som do úvahy, že dnes často neprosperujú podniky, ktoré predávajú tovar potrebný každý deň a kniha teda nemá veľkú nádej. Presvedčil som sa, že aj napriek tomu prichádzajú kupujúci, aby si kúpili kvalitnú a lacnú knihu práve tu. A tak som sa spýtal Ing. Ďuráka, či vydrží aj v budúcnosti venovať sa projektu, ktorý rozbehol, či vystačí s dychom.
- Predovšetkým treba povedať jedno zásadné, - pripomenul Ing. Ďurák, - ak niečo robíte z lásky k veci, nepočítate ani čas, ani zárobok, ktorý vám toto podnikanie prinesie. A už naozaj nemôžete s istotou počítať, že sa vám vrátia peniaze alebo ešte aj zarobíte. Položme si však otázku ako inak? Čo keby ste sa rozhodli, že veci rozpredáte a skončíte s podnikaním? Mám tu už pomaly štvrť milióna kníh, veľa iných umeleckých predmetov a unikátov. Viete, ako dlho by som to musel rozpredávať? V začiatkoch boli situácie, že celé týždne neprišiel žiadny záujemca ani kupec. Sedel som v zimnom kabáte a čakal, lebo sa tu nekúrilo a zima opanovala priestor. Ale povedal som si, komu sa točí hlava nemôže ísť za letca a kto sa bojí riskovať, nemal by podnikať. Jednoducho niet činnosti, kde sú iba úspechy a všetko vyjde na sto percent. A čo ma drží nad vodou? Pevná vôľa a nádej. Pozrite sa, - ukazuje mi snímky, na ktorých je jeho pôvodný drevený stánok v Leopoldove, - záujem i rozsah činnosti si vyžadovali väčšie priestory. Najal som si ich na železničnej stanici, tie som však musel čoskoro po ich zrenovovaní opustiť, lebo stanica sa prerába na veľkolepú železničnú európsku stanicu. Prišiel som do väčších priestorov v bývalom hoteli, neskôr železničiarskom kultúrnom dome, a naviac som dostal v tomto areáli aj telocvičňu v dvore hotela. Kníh pribúda a musel som počítať aj s tým, že niektorí ľudia si tu chcú posedieť a prečítať si aj bez toho, aby voľačo kúpili. Bývalý priestor nočného baru zvaný Peklo som premenil na útulný priestor...
V čase mojej návštevy tu bola na praxi študentka z vysokej školy v Nitre, predtým skupina žiakov aj s profesormi, takže nie je to iba predajňa, ale aj priestor na štúdium a trvalú spoluprácu s vysokou školou.
- A čo ma ešte drží nad vodou? Nádej. Za rok navštívili môj antikvariát naši traja prezidenti, - povedal Ing. Ďurák.
Rudolf Schuster 14. apríla 2004 svoje dojmy zhrnul takto: ,,Je tu čo obdivovať, len tak ďalej."
Michal Kováč s manželkou tu bol 27. augusta 2004 a jeho dojem: ,,Zaslúži si to nielen obdiv, ale aj pomoc zodpovedných, aby tento antikvariát mohol byť užitočný aj budúcim generáciám.
Prezident Ivan Gašparovič pri svojej návšteve so sprievodom 12. mája 2005 napísal: ,,Obdivuhodná práca, som rád, že som to videl."
Povedzte, nepovzbudia takéto slová od najvyšších predstaviteľov štátu?
- A nielen to, - prizvukuje Ing. Ďurák. - Pozrite sa na tieto dve veľké pamätné knihy hostí. Návštevník z USA: Nevídané, obdivuhodné, krásne, mať takéto niečo u nás, to by bola paráda...
Čítam ďalšie zápisy hostí zo sveta. Sú z mnohých európskych krajín, z Ázie, ba aj z ďalekej Austrálie. Austrálčan prišiel z Viedne a ľutoval, že už na druhý deň musí letieť domov, verí však, že sa do tohto raja kníh ešte vráti. Zápisy, zápisy, zápisy. Povedzte, neživí to nádej a dôveru v úspech?
Antikvariát v Leopoldove má teda budúcnosť. Aj preto, že železničná stanica, oproti ktorej cez cestu tento stánok kníh je, nadobúda obrysy veľkolepej ukážkovej stanice v Európe. Má byť dokončená koncom budúceho roka a aj antikvariát jej dodá na zaujímavosti. Jeho vzdelaný majiteľ je nielen podnikateľ, obchodník, vedecký pracovník, ale má už hotových aj niekoľko rukopisov rôzneho žánru. Zápasí teda aj s časom.
Jeden z hostí napísal, že okrem príjemného prostredia je tu aj príjemný hostiteľ - neraz si s hosťami zaspieva, zahrá na hudobnom nástroji a hostí aj pohostí. Treba ešte viac?

PhDr. MILAN PIOVARČI, podpredseda ÚSN

Zdroj: Slovenský rozhľad

- - -

Europik - svetový unikát

(Slovenský rozhľad, apríl 2006)

Neraz sa stáva, že si nevieme vážiť to, čo svet pokladá za unikát a obdivuje to. Príklad z Leopoldova podáva o tom jasné svedectvo. Dostať počas roka na svoje pracovisko troch prezidentov, je čin naozaj pozoruhodný. Človek, čo to dokázal, naozaj existuje. Je to Ing. Tibor Ďurák. Keď založil svoj prvý antikvariát U prednostu na železničnej stanici Leopoldov v nevyužitých priestoroch, bol iba druhým na svete, lebo dovtedy jediným na železničnej stanici bol antikvariát v Paríži. Kontakt s ním mu dal akoby krídla na ďalší rozlet. Urobil dobre. Získal ďalšie priestory aj oproti železničnej stanici v bývalom hoteli a nazval vtedy antikvariát s takmer dvestotisíc knihami, umeleckými predmetmi aj svetovej ceny - Europikom. Začali prichádzať prví záujemcovia už nielen z okolia Trnavska, ale aj zo sveta. Miestni obyvatelia krútili hlavami, čo všetko majiteľ z prapôvodnej drevenej predajne dokázal. Spisovateľ Ladislav Ťažký už pri svojej prvej návšteve vzdal hold tejto obrovskej hore vzácnych kníh. Konštatoval, že po tom, čo videl, má dojem, že už ani niet o čom písať, no predsa uznal, že ľudstvo stále, ba naliehavo čaká na knihy o láske a solidarite, proti vojnám, biede a neduhom spoločnosti. Tento počin vysoko hodnotili aj ďalší naši poprední spisovatelia - Pavel Dvořák prisľúbil ďalšie návštevy, zástupca univerzity v Nitre po zhliadnutí tohto skvostného sveta kníh tu zorganizoval seminár so študentmi a prisľúbil ďalšiu spoluprácu. Novinár z holandských novín napísal chválu vo svojom denníku. Moskovskí univerzitní profesori už prišli aj so zoznamom hľadaných kníh a tu ich našli. Ale nemôžeme sa ani hnevať, keď príde zo sveta list a je tam adresa: Leopoldov - Česká republika. Listy zo sveta z rôznych končín prichádzajú aj s neúplnou adresou, no adresáta nájdu. Antikvariát sa dostal do povedomia aj diplomatom so sídlom v Bratislave a je už rozpracovaných rad diplomatických návštev. Kto vlastne je tento úspešný muž? Dlhoročný námestníka riaditeľa pre životné prostredie, biológ. Po odchode do dôchodku sa začal venovať tejto práci. Stálo ho to veľa peňazí aj z dedičstva, aj zo svojich úspor. Sám je autorom kníh a mnohých odborných článkov. A je výborným spoločníkom. Pri návštevách hostí si neraz s nimi zaspieva, aj im zahrá na harmonikách, z ktorých má tiež niekoľko unikátnych exemplárov. Rád ľudí aj pohostí. Človek odchádza z týchto priestorov bohatší o mnohé dojmy. Mesto Leopoldov vysoko hodnotí jeho činnosť a autora tejto myšlienky ocenilo svojimi najvyššími vyznamenaniami. Navrhlo ho aj ministrovi kultúry na vyznamenanie, no vtedajší minister Kňažko ani neodpovedal na list. Možno si na neho spomenie terajší pán prezident Gašparovič, ktorý tu pri návšteve nešetril chválou. Ing. Ďurák sa nestretáva len s úspechmi. Zo svojich pekne a draho vybavených miestností musel odísť kvôli výstavbe a prestavbe železničnej stanice v Leopoldove za milióny eur. Dostal náhradné priestory, ktoré však znova vyžadovali opravy a úpravy. So zaťatými zubami prijal aj drahé nájomné. Nezúfa a nenadáva. Nemá na to čas, koná, aby sa aj v týchto priestoroch návštevníci cítili dobre. Bol som svedkom jednej udalosti, ktorá mi vata v hlave vždy, keď sa dostanem do priestorov antikvariátu. Vydesený Nemec vybehol zo sociálneho zariadenia a upaľoval smerom do čakárne železničnej stanice. Ukazoval, že mal konflikt s "pištoľníkmi" v onej budove. Neboli to pištoľníci, ale opilci z hostinca U Pištov, ktorí obťažujú nielen návštevníkov antikvariátu... Veríme, že po dokončení rekonštrukcie železničnej stanice sa skultúrni aj jej okolie.

PhDr. MILAN PIOVARČI, podpredseda ÚSN

Zdroj: Slovenský rozhľad

- - -

Stanica antikvariát

(Sme, 28. 2. 2004)

Keď sa blížila penzia, začalo teplé kreslo pred telkou v činžiaku Tibora Ďuráka, dlhé roky pracujúceho v miestnom leopoldovskom liehovare, omínať. Bolo to chvíľu po nežnej, ktorá ponúkala šancu podnikať aj na staré kolená. Netrvalo dlho a Tibor Ďurák sa rozhodol: zriadi si v meste antikvariát. "Prvú zbierku som založil z toho, čo som mal doma. Dnes mám dokopy cez stotisíc kníh. Podľa mojich zistení je to po Paríži druhý najväčší antikvariát v Európe," chváli sa.

Aká kultúra potrebuje sálu

Prvý antikvariát si otvoril v centre Leopoldova v roku 1992. Postupne sem vpratal okolo dvadsaťpäťtisíc kníh. Keď im začalo byť pritesno, oslovil železnice - a na vlastné prekvapenie dostal do prenájmu priestor v nevyužitej staničnej budove zo začiatku storočia. Rýchlo zrekonštruoval, čo sa dalo, a zbierku nestačil dopĺňať. Stále viac sa rozrastala, ponúk na predaj pribúdalo.

"To večné behanie z mesta na stanicu som nezvládal, tak som napokon obchod v meste zrušil. A potom som opäť nevedel, kam s knihami," hovorí. Po čase sa mu podarilo získať na stanici ešte jeden priestor. Celkom blízko, hneď v náprotivnej budove, dostal do prenájmu celú sálu. "Kedysi sa v nej konali kultúrne akcie. Mesto doteraz nevie, čo s ňou. Tak som sa tu roztiahol," ukazuje Ďurák.

Všetečný poriadok

A tak si staré knihy začali žiť v naozaj veľkorysých podmienkach, v neobvyklom poriadku. Sú starostlivo poukladané na policiach, ktoré sú rôzne označené. Nájdete tu tematické aj názvové oddelenie, ale aj knihy rozdelené podľa pohlavia - napríklad slovenskí a českí autori, slovenské a české autorky. Dokonca je tu aj oddelenie malorozmerných kníh. Časopisy získali dobrý flek priamo v balkónových lóžach. Sortiment doplnila rozmanitá starina, ktorá má tú česť nachádzať sa rovno na javisku. Môžete sa pokutrať medzi hŕbami starých kabeliek a topánok, desiatkami lámp, fénov, stovkami tanierov, podnosov, šálok a iných prepotrebných vecí. A skutočne unikátna je zbierka starých akordeónov. "Mám ich asi osemnásť," hovorí Ďurák, ktorý dlhé roky pôsobil ako primáš miestnej cimbalovky. "Hrať ma na nej učili tí najlepší muzikanti. Cigáni."

Čo je stará kvalita

Osud kníh vraj Tibor Ďurák už pozná: dobrá je tá, ktorá sa rýchlo zničí, lebo si ju všetci požičiavajú. Tá, ktorú nikto nečíta, vyzerá stále ako nová. Najlacnejšie knihy sú uňho už po dve koruny. Na nákup neexistuje žiadny katalóg. Špičkové exempláre kupuje na rôznych burzách, ale takých má vraj len zopár. Rovnako je však schopný naraz kúpiť aj celú súkromnú knižnicu. Cena dohodou. Ak je preňho prijateľná, zaplatí. "Raz mi volala jedna pani, že má doma tritisíc kníh na predaj. Tak som sa k nej vybral, reku, pozriem si ten zázrak. Napokon ich mala o polovicu menej a chcela za každú sto korún. A pritom to neboli žiadne skvosty. To bolo hádam jediný raz, čo som sa so zákazníkom nepohodol. Inak za mnou ľudia chodia radi, lebo platím v hotovosti a zvyčajne kúpim všetko, čo mi donesú," vysvetľuje.

Už ani desať kníh

Dnes je to v oboch jeho antikvariátoch celkom plné, vraj sa tam nezmestí už ani desať kníh. Na stole aj v škatuliach na zemi sa však stále kopia stohy, čakajúce na registráciu.

"Mám dokopy cez stotisíc kníh. Podľa mojich zistení je to po Paríži druhý najväčší antikvariát v Európe," chváli sa.

Popri vysokých investíciách sa však Tibor Ďurák po dvanástich rokoch cíti na čoraz tenšom ľade. Pôsobenie v prenajatých priestoroch je neisté, budovy stále nie sú majetkovo vysporiadané, a navyše sa na stanici uvažuje o rýchlodráhe. "Ak ju začnú budovať, budú ma odtiaľto šibovať," sťažuje sa.

No o tom, že by to celé zabalil, nerozmýšľa. Práve naopak - onedlho sa chystá sprístupniť vo svojej antik-sále aj balkóny, kde už čaká na vernisáž stodvadsať metrov regálov a vyše päťdesiattisíc časopisov. "Otvorím tam aj galériu, určite to bude najkrajšia časť antikvariátu. Potom chytí tento obchod šmrnc," plánuje. "Mám takmer osemsto obrazov. Je medzi nimi kopec gýčov, ale nájdete u mňa aj Mudrocha, Benku, Jakobyho či Medveckú," ukazuje.

Kde je Červená knižnica?

A čo ešte Tibora Ďuráka teší? Má vraj určite najväčšiu zbierku SPKK (Spolok priateľov krásnych kníh), ale chýbajú mu napríklad remeslá. Veľká zhánka je po kováčskych, drotárskych, drevorezbárskych knihách - keď sa nejaká objaví, hneď sa predá.

"Ale čo je najzaujímavejšie, za celých dvanásť rokov mi nikto nepriniesol ani jedinú knihu z Červenej knižnice. Tí, čo majú, nepredajú," hovorí. "Zato mám dosť zdravotníckej literatúry, aj komunistickej. O tieto knihy nie je až taký záujem, mám ich uložené hore, hneď vedľa náboženstva. Ani jeden farár sa tu za celý čas neukázal."

Kto by to všetko do počítača nahodil

Tibor Ďurák trávi v antikvariátoch všetok svoj čas. Robí všetko, čo súvisí s prevádzkou - vysáva, zametá, kupuje, oceňuje, zaraďuje, odpovedá na listy, lebo má veľkú korešpondenciu. Boli časy, keď vedel o každej knihe, no teraz už nemá taký prehľad.

"Aj predvčerom som kúpil sedemnásť kartónov. Mám síce dobrý počítač, daroval mi ho guvernér Národnej banky, ale nemám človeka, ktorý by to doňho nahodil. To by chcelo aspoň tri mesiace času," vraví.

Spolupráca s knižnicami, archívmi aj múzeami je vraj biedna. Čo sa týka obrazov, galéria od neho nič nechce kúpiť, vraj nemá peniaze. Ani súkromní zberatelia sa neukazujú.

"Mám tu odložené dva obrazy aj pre Majského, narodil sa tu v Hlohovci, ako chlapec som sa s ním hrával," opisuje svoje kontakty. "Dal som ich namaľovať kvôli nemu, je na nich jeho rodný dom, bývalá židovská škola. Pred rokom som mu volal, aby si po ne došiel. Nedošiel, teraz je to už pasé," vraví smutne Ďurák.

Kráľovská samovražda

Hoci v zime sa medzi leopoldovskými knihami určite nezohrejete, problém stráviť tam pol dňa, a možno aj celý, mať nebudete. Aj keď sa nechystáte nič konkrétneho kúpiť. Tibor Ďurák má otvorené oba antikvariáty na striedačku denne, aj v sobotu a v nedeľu. Prikuruje však len v jednom z nich, a tiež len veľmi zľahka. Teplota v Europiku sa vyšplhá na znesiteľných jedenásť, čo znamená, že listovať v knihách sa dá aj bez rukavíc a nos si stačí fúkať len raz za dvadsať minút. "U prednostu" sa zimné teplotné rekordy pohybujú hlboko pod nulou.

"Moja bohumilá činnosť je taká kráľovská samovražda," zamýšľa sa. "Narobím sa tu, namrznem, a čo z toho. Ide to pomaličky a každým rokom horšie. Ale skončiť sa to nedá." Tému pripravila

Starina uživí aj knižnice

Jednou z možností, ako sa slušne zbaviť starých kníh, je ponúknuť ich knižnici. "Od súkromných osôb môžeme nakupovať knihy len cez antikvariát, od organizácií, samozrejme, aj priamo," hovorí Eva Potašová z odboru doplňovania a spracovania fondov Univerzitnej knižnice v Bratislave.

EVA ANDREJČÁKOVÁ

Zdroj: Denník SME, pôvodný článok,

- - -

Antikvariátu marec ako mesiac knihy nepomáha

(Sme, 6. 3. 2006)

Antikvariát v Leopoldove patrí medzi najväčšie v Európe. V bývalom kultúrnom dome s nábytkom z tridsiatych rokov si možno vybrať zo 65-tisíc kníh. Rozložené sú v sále, pod pódiom i v galérii.

"Môj antikvariát nazvali kultúrne čudo," povedal jeho majiteľ 67-ročný Tibor Ďurák. O sebe tvrdí, že vyštudoval kozmetiku. Upresňuje, že to bol odbor na technickej mikrobiológii a biochémii. Celý život si odkrútil u jedného zamestnávateľa - výrobcu liehovín. Pracoval tam ako námestník pre životné prostredie.

Celý život miloval knihy a na dôchodku sa im upísal naplno. Otvoril si antikvariát na leopoldovskej stanici. Za 13 rokov podnikania si všimol, že najžiadanejším autorom je Dostojevskij. Veľký záujem je ešte o knihy o hradoch a zámkoch, psoch a mačkách.

Hoci je marec mesiac knihy, v antikvariáte ho necítiť. "Je taký ako iné mesiace. Vlani som skončil so stratou 145-tisíc korún. Som na hranici prežitia, idem na dlh a nesvitá na lepšie časy," hovorí majiteľ. Posťažuje sa pritom, že pracuje "sviatok - piatok". Pre zákazníkov má vždy milý úsmev, aj keď im slúži uzimený vo vetrovke. Kúriť nemá za čo. Všetko robí pre Raskoľnikova, Annu Kareninu, Esmeraldu a ďalších literárnych hrdinov a hovorí si, že je blázon.

"Keby sa mal tento antikvariát zatvoriť, bola by to škoda. Veď Leopoldov preslávil. Je ako múzeum či galéria. Niektorí v ňom prežijú celé hodiny a cítia sa v ňom veľmi dobre," hovorí návštevník. Študenti sú vďační za knihy na povinné čítanie. Na stenách visia obrazy. Na pódiu je oddelenie starých pôvabných vecí. Netradičné žehličky, polstoročné lustre, nostalgické pohľadnice, nemoderné kabelky a šáločky zo zašlých čias.

Majiteľ si zvlášť cení zbierku harmoník, sám kedysi hrával v kapele. Teraz vytiahne harmoniku pre hostí a pripomína, že hral pre troch našich prezidentov. "Rád by som zahral aj pre ministra kultúry, keby sa prišiel pozrieť na môj obchod s duchovným bohatstvom."

Za knihami v sobotu pricestoval z Ružomberka dvadsaťtriročný Peter Kudlička. "Počul som, že je tu najväčší antikvariát v Európe, prišiel som sa pozrieť. Vybral som si beletriu, knihy z hudobnej vedy, psychológie a architektúry. Cítiť tu slobodu. Majiteľ pod lampou so zeleným tienidlom nemá chybu."

JANA BEŇOVÁ

Zdroj: Denník SME, pôvodný článok,

- - -

V najväčšom antikvariáte je hitom Dostojevskij

(Pravda, 16. 8. 2006)

O zápis do Guinnessovej knihy rekordov sa pokúša Tibor Ďurák z Leopoldova, majiteľ najväčšieho antikvariátu na Slovensku. Aby si jedinečnosť svojho kráľovstva kníh poistil, vymyslel novú kategóriu - najväčší antikvariát na svete v železničnej budove.

Približne 200-tisíc kníh má umiestnených v sále bývalého klubu železničiarov. Využil aj niekdajší bar v podzemí, ale aj balkón na poschodí.

http://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/205763-v-najvaecsom-antikvariate-je-hitom-dostojevskij/

- - -

Antikvariát chce dať zapísať do Guinnessovej knihy rekordov

(Nový čas / www.bleskovky.sk, 11. 8. 2006)

LEOPOLDOV - Raj pre milovníkov kníh! Leopoldovčan Tibor Ďurák (67) tvrdí, že má najväčší antikvariát v Európe. Sídli v budove, ktorá patrí železniciam a jeho majiteľ sa uchádza o zápis do Guinnessovej knihy rekordov s „najväčším antikvariátom na svete v budovách železničných staníc“. Žiadosť o zápis poslal tento týždeň.

V antikvariáte nájdete 200 - tisíc kníh a časopisov, obrazy, starožitné písacie stroje či harmoniky. Jeho obchod obdivovali všetci slovenskí prezidenti, navštívilo ho množstvo turistov až z 18 krajín sveta. „Dokonca Kuvajťania, vraj sa o mne dočítali v miestnych novinách,“ smeje sa chemický inžinier na dôchodku.

Tibor Ďurák si nemyslí, že dnešná mládež nemá o literatúru záujem. „Naopak, chodia sem väčšinou mladí, a nielen fajnšmekri. Lákajú ich knihy o Stalinovi, Hitlerovi či Napoleonovi a chcú sa dozvedieť všetko o druhej svetovej vojne,“ hovorí T. Ďurák.

Medzi zákazníkmi prevládajú ženy. Dievčatá chcú poéziu a zaľúbené romány, no nepohrdnú nimi ani dôchodkyne spomínajúce na romantické lásky z mladosti. Muži sa pýtajú na odborné knihy či pamäti osobností.

V obľube sú aj učebnice jazykov, v móde je švédčina. T. Ďurák by ešte rád získal prvé vydania slovenských klasikov. K jeho starožitným skvostom patrí harmonika z 20. rokov minulého storočia, unikátna je dvoma klaviatúrami. V Európe sú také asi len dve.

Zdroj: www.bleskovky.sk, pôvodný článok

- - -

Otec rekordního antikvariátu opustil svých 300 tisíc knih

Tibor Ďurák, majitel a jediný zaměstnanec největšího antikvariátu ve střední Evropě, opustil před půlrokem ve věku 72 let navždy své milované knihy. „Otec byl génius. Držel v hlavě evidenci přes 300 tisíc knih, nepoužíval počítač ani poznámky,“ řekla Právu jeho dcera Ľubica, která nyní spravuje antikvariát Europik v Leopoldově.

pátek 6. ledna 2012, 14:08 - Leopoldov

Velký sál bývalého Kulturního domu železničářů je doslova až po strop plný knih, časopisů, ale také obrazů, mincí, medailí, talířů, lamp a akordeonů.

„Otec byl celý život vášnivým sběratelem knih, starožitností, známek, mincí a rád si zahrál na akordeon. Jeho antikvariát měl takové jméno, že ho navštívili všichni tři dosavadní prezidenti Slovenské republiky,“ ukazuje dcera fotografie tatínka ve společnosti prezidenta Michala Kováče, Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviče.

Zájem o čtivo klesá

Ľubica s lítostí v hlase říká, že lidi v současnosti málo čtou. „V tomto ohledu otec nedal dopustit na studenty. Mají stále zájem o knihy, i když používají internet, kde je dostupné téměř všechno,“ dodala. Ľubica ještě neví, zda bude v díle svého otce pokračovat. „Pracuji u čerpací stanice a nemohu tady být od rána do večera jako táta,“ uvedla. Nejlepší je zavolat na číslo, které antikvariát Europik uvádí na webu, a na osobní návštěvě se předem domluvit.

Antikvariát navštívil i prezident Rudolf Schuster. Na fotografii s Tiborem Ďurákem.

FOTO: Ivan Vilček, Právo

Tibor Ďurák sbíral knihy všech žánrů a následně je nabízel dalším zájemcům za symbolickou cenu. V každé knížce je jeho rukou dopsaná cena v eurech. Je zřejmé, že majitel antikvariátu byl důsledný a přísně se držel určeného konverzního kurzu slovenské koruny k euru ve výši 30,126 za euro. Ceny totiž přesně propočítal na jediný cent. Jsou zde knížky za 3,231 eura, ale také za 0,235 eura. Knihy získával především od soukromých osob a kamarádů, ale někdy také na burzách.

Ďurák vystudoval chemické inženýrství a pracoval v leopoldovském lihovaru. V roce 1989 si pronajal malé knihkupectví v centru města. Později už jako důchodce vlastnil Antikvariát u školy a Antikvariát u přednosty.

Pro velké množství knih se několikrát musel stěhovat do větších prostor, až nakonec zůstal v kulturním domě naproti leopoldovskému železničnímu nádraží. Zde je antikvariát Europik s rozlohou 350 metrů čtverečních v provozu dodnes. V Europiku již nakupovali knihy zákazníci téměř z celé Evropy, Spojených států i Japonska.

Studenti milují staré knihy

Značný zájem o starší knihy projevují hlavně studenti. „Nemohla jsem ke zkoušce sehnat jednu knihu a tady jsem ji našla a velmi levně,“ pochvaluje si studentka pedagogiky Lenka Karasová z Považské Bystrice.

V antikvariátě Europik si přijdou na své i numismatici.

FOTO: Ivan Vilček, Právo

Zájemci se musí zorientovat v obrovském množství knih seřazených podle témat, původu autorů, a dokonce i pohlaví. Poličky nesou označení Slovenští autoři, Čeští autoři, Slovenské autorky, České autorky nebo Evropští a světoví autoři.

Studentku Dominiku Drábovou z Oščadnice láká cizojazyčná literatura. „Přijela jsem vlakem z Nitry, kde studuji historii. Mám zájem o knihy potřebné ke studiu i o beletrii. Pro studenta jsou tady velmi výhodné ceny,“ prozradila.

Mezi regály se pohybuje mladý muž, který rovněž vypadá jako student. Je to Robert, vnuk pana Ďuráka. „Rád jsem dědovi chodil do antikvariátu pomáhat. Nejčastěji tady seděl s harmonikou a měl vždy dobrou náladu,“ zavzpomínal na dědečka.

Oblíbený akordeon Tibora Ďuráka

FOTO: Ivan Vilček, Právo

S náhlým odchodem manžela se stále nedokázala vyrovnat jeho manželka Mária, která pracovala v mateřské škole. „Byli jsme spolu 45 let. On měl své knížky, já jsem vedla domácnost a nosila jsem mu každý den oběd,“ vzpomíná.

Obdivovala manžela, že na požádání zákazníka dokázal v obrovském množství knih najít požadovaný titul. „S dcerou jsme teď bez něj často bezradné,“ dodává. S dcerou by chtěly v antikvariátu někoho zaměstnat, ale náklady na provoz jsou dost vysoké a zaměstnance si nemohou dovolit. Další osud největšího antikvariátu ve střední Evropě je tak nejistý.

Ivan Vilček, Právo