Černobylské denníky: Expedícia Černobyl 2016 - "Bielorusko - Республика Беларусь. Posledná totalita v Európe?" - deň 8.

Musím sa priznať, že pred návštevou Bieloruska som mal skreslené predstavy o tejto krajine. Áno, je pravdou, že tu funguje totalitné zriadenie na čele s diktátorom - to je správa politická. No z pohľadu návštevníka krajiny vnímam v prvom rade poriadok, fungujúci systém, všade čisto a ľudí, ktorí na prvý pohľad dodržiavajú predpisy. Pozor! Netvrdím, že to je tak správne, jediné možné a že sa jedná o "liek" použiteľný v iných krajinách a dlhodobo trvácny.

Po relatívne dlhej ceste z ukrajinského Kyjeva sme sa ubytovali v hoteli, v ktorom napriek našim trom telefonátom a z nich plynúcich ubezpečení, rezerváciu pre nás jednoducho nemali. Hotel však plný nebol a tak sme si objednali izby ako práve prišli hostia. Žiaľ bolo málo dvojposteľových, tak sme museli kombinovať s trojkami. Pri našich cestách chceme dosiahnuť maximálnu spravodlivosť aj v spôsobe ubytovania, preto sa do dvojok ubytovali tí dobrovoľníci, ktorí nemali problém zaplatiť za ubytovanie vyššiu sumu. Pre predstavu čitateľa, nebavíme sa o čiastkach rujnujúcich peňaženku - záujemca o dvojposteľovú izbu na osobu doplatil asi 2 Eurá navyše za noc.

Po ubytovaní sa schádzame spoločne na recepciu hotela a dohadujeme sa na zajtrajšom odchode z Bieloruska. Vychádzajúc z navigácie nás má čakať 14 hodín cesty, no skúsenosti nepustia. Ak chceme byť napríklad v Seredi o 18.00 hod. v nedeľu, odchod navrhujem najneskôr o 18.00 hod. v sobotu a to s tým, že ak budeme rýchlejší niečo získame a ak sa cesta natiahne, tak stále má kam, 3-4 hodiny, prípadne aj nočný príchod umožní ľuďom ísť v pondelok do práce.

Po odfotení si adresy hotela z vizitky sa presúvame do nákupného centra zameniť peniaze. Na dva dni pobytu meníme od 30-50 Eur, čo v bieloruských rubľoch robí 100 000-ce  - už sa teším na prepočet cien. S peniazmi, ktoré mi za ubytovanie poskytuje kolega z izby Jano sa de facto stávam miliardárom. Našťastia len tým bieloruským, nakoľko u nás by som sa do moc čestnej a vážnej spoločnosti nezaradil. Partia sa rozdeľuje, my asi najhladnejší sadáme do prvej pizzerie, kde sa bavíme na množstve peňazí, z ktorých po jednej pizzi, coca-cole a štandardnom espresse značná časť ubudne.

Už dobre najedení a teda spokojní sa vydávame trolejbusom do centra mesta. Mestská doprava je tu hustá, spoľahlivá a lacná. Cestou si všímam zaujímavé bezpečnostné prvky a ako inak zase poriadok všade okolo. Vystupujeme na železničnej stanici. Všade množstvo ľudí, ani tí ponáhľajúci sa neprebiehajú cez cestu na červenú a ani tí najviac túžiaci po fajčení iných neotravujú na autobusových zastávkach či vo verejných budovách. Na fajčenie aj vonku majú vyhradené priestory, ktoré nefajčiar môže obísť, nakoľko sú spoznateľné na diaľku.

Vchádzame do budovy železničnej stanice. Keď takúto stanicu bude mať Bratislava, teda naše hlavné mesto, budeme mať možnosť začať sa nazývať modernou krajinou. Vchádzame do metra. Metro síce veľa trás nemá, ale je pomerne rýchle, pohodlné a opätovne mimoriadne lacné. Plošťat Respubliky nás zaujala názvom a pešo sa presúvame obzerajúc si historické budovy, fotografujúc sa a maximálne sledujúc domáce pomery. Magnetky a nejaké suveníry si kupujeme v štýlových obchodíkoch a následne už obdivujeme hlavné mesto z malej vyhliadky k tomu určenej. Vraciame sa k stanici pešo s malou prestávkou na kávu v jednej z množstva kaviarničiek. Rozdeľujeme sa. Ja idem na stanicu s Danom. Navzájom sa fotografujeme pri určitých perličkách ako sú napr. názvy ulíc Lenina, Marxa, či iných u nás už zabudnutých témach histórie.

Raňajky v hoteli boli viac ako diétne - teda aspoň na môj vkus. Doobedie trávim na izbe pri sťahovaní a zálohovaní množstva fotografií a pozeraní štátnych televízií, v ktorých prevláda spravodajstvo, na ktoré sme boli zvyknutí u nás v 80-tych rokoch min.storočia. O dvanástej opúšťam hotelovú izbu, odovzádvam kľúč, batožinu nechávam odloženú v aute odstavenom na parkovisku pred hotelom a vyberám sa do centra mesta. Opätovne trolejbusom na hlavnú stanicu, kde  na poschodí moderného nákupného centra Galileo nachádzam príjemnú reštauráciu s wifi, zásuvkou na elektrinu a výborným výhladom na dianie pred železničnou stanicou a kus hlavnej ulice. Sedím pri kvalitnej káve, dávam si niekoľkokrát originálny vitamínový fresh, výbornú pizzu a píšem tri časti tejto reportáže.

Sledujúc ruch mesta musím povedať, že Bielorusko a samotný Minsk ma príjemne prekvapili. Tak ako som napísal už v úvode, všade je vidieť a cítiť poriadok, no na úkor slobody občanov a za cenu vysokej inflácie a naviazanosti ekonomiky na ruskú federáciu. Otázkou je, ako systém zavedený v krajine vnímajú úplne bežní ľudia, do akej miery sú obmedzovaní pri bežnom živote a čo skutočne môžu a nemôžu. To totiž objektívne pri takto krátkom pobyte v krajine posúdiť nedokážem. Zároveň by to chcelo navštíviť nielen hlavné mesto, ale aj aspoň nejaké menšie dediny napr. výjazdom z cesty diaľničného typu, po ktorej sme prišli z Ukrajiny smerom od Gomelu.

Je úplne pochopiteľné, že Bielorusko úplne nie je možné porovnať s časmi z pred roka 1989, vývoj sa úplne zastaviť a oklamať nedá. Či je toto však polcesta ku demokracii, alebo pokus o nejaké iné ekonomicko-politické zriadenie povedať ťažko, možno do fungovania tejto "poslednej diktatúry v Európe" bližšie nahliadnem pri niektorej z ďalších ciest týmto smerom, prípadne počas niektorého z tranzitov, ktorým sa pri ceste autom do ruskej federácie isto nevyhnem.

Platím účet v reštaurácii, balím techniku, plyšovú mačku kúpenú pre syna a v podchode kupujem červenú ružu k dvadsiatemu výročiu zoznámenia sa manželke Monike.  Sadám na autobus a pred hotel prichádzam presne o dve minúty pred šiestou. Schádzame sa všetci ešte kontrolujeme aktualizácie v navigáciách a po pobalení vecí do pripravených áut vyrážeme na cestu domov. Ale o tom podrobnejšie už v ďalšej časti reportáže z tejto expedície.