Černobylské denníky: Expedícia Černobyl 2016 - "Z Cernobylu do Bieloruska." - deň 7.

Z Černobylu sa do Kyjeva vraciame podľa plánu vo večerných hodinách. Lúčime sa so sprievodkyňou Mimou, berieme si batožinu bezpečne uloženú v hoteli BAKKARA a nakladáme ju do áut čakajúcich nás na stráženom hotelovom parkovisku. Ešte sa ideme navečerať do reštaurácie objavenej Marekom, žiaľ je bez WiFi. Jedlo je však chutné a to na nočnú cestu do Bieloruska potrebujeme. Ešte viac však potrebujeme sprchu a prezlečenie do čistého oblečenia. To však nie je kde a tak aspoň z dozimetra do notebooku sťahujeme údaje nameranej radiácie v Černobyľskej zóne. Netvrdím, že sa podvedome neobávam, no utešujem sa tým, že predsa sprievodcovia ročne absolvujú niekoľko desiatok návštev zóny a k "horúcim" miestam vodia ľudí pravidelne. Aj keď, čo ak predsa?

Stiahnuté údaje vyhodnotiť na mieste žiaľ nedokážeme, tak ich neskôr odošleme povolanejším. Nateraz nám musia stačiť fotografie s hodnotami, ktoré sme na tých najhorúcejších navštívených miestach namerali. A nie sú to malé čísla... Veď preto tie obavy.  ;-(

Z Kyjeva na hranice s Bieloruskou republikou vyrážame neskoro v noci. Za Kyjevom ma za volantom mení  Kamil a ja  po hranice v rámci možností oddychujem aspoň zatvorenými očami. Sme na smrť unavení, no plní dojmov.

Niekoľko kilometrov pred hranicami tankujeme  po 40 litrov nafty - musíme odhadnúť pred platením. Zaplatíme palivo a panička za malým okienkom až následne uvoľní tankovanie. Ak by sme zle odhadli, zvyšok paliva ktorý by sa nevošiel do nádrže, by sme asi vystriekali do kufra na batožinu. Alebo paničke do okienka, keďže odmietla ponúkanú 100 Eurovú zálohu na auto, cestovný pas a aj úsmev za platenie po natankovaní plnej nádrže.  ;-)

Na hranice prichádzame okolo druhej v noci a na ukrajinskej strane sa staviame do jedného z dvoch otvorených koridorov. Asi hodinu sa minibusy pred nami nehýbu. Prichádzajú ďalšie autá a stavajú sa do koridoru vedľajšieho. Ten sa zrazu pohne a za pár minút vybavia asi tri či štyri autá. To nás oprávnene nase*ie a Majo v aute za mnou (pred hranicami sme sa za volantom menili a tak trpím ja)  sa presúva do druhého koridoru. Maršrutka predo mnou sa už viac ako hodinu nepohla a blokuje celý pruh. Za mnou ďalší minibus a veľký autobus - všetci plní netrpezlivých ľudí. Rozmýšlam čo spraviť. Autá v Majovom pruhu sa znovu pohli. Necháva mi miesto na preradenie - musím ísť prvý,  hromadné turistické víza do Bieloruska sú vystavené na mňa. Rozhodovanie musí byť rýchle a nie je jednoduché. Predo mnou jedna maršrutka síce bez vodiča blokujúca  odbavovací pruh, no len jedna a vedľa asi 4 autá, no v pruhu, ktorý sa relatívne hýbe. Preraďujem sa. O dve či tri minúty do viac ako hodinu odstavenej maršrutky sadá vodič a odchádza. Všetci ktorí boli za nami, nás teda predbiehajú... To píšem len preto, aby ste vedeli, že Murphyho zákony fakt fungujú úplne dokonale.  Máme to preverené.   ;-)

Na ukrajinskej strane sa následne rozhodneme bojovať a tak vychádzame z auta a tlačíme sa pri policajtovej priehradke rovnako, ako ostatní domácich pomerov znalí cestujúci. Asi po hodine ďalšieho mrznutia sa konečne odbavujeme a po krátkom čakaní na kolegov za nami sa presúvame na bieloruskú stranu.

Prichádza k nám rázny colník Bieloruskej republiky a dáva imigračné dokumenty, ktoré je potrebné vyplniť v ich jazyku. Azbuka je pre väčšinu mladšieho osadenstva expedície podobnejšia čínskym znakom, no koluje vzor vyplnený nami staršími a tak to zvládame. Nasleduje bumažka týkajúca sa auta  - pre istotu všetky papiere 2 x. Asi kópia putuje na Ústredný výbor strany.  ;-)

Čaká nás kontrola príjemnej "pasováčky"  a následne policajtom ručným detektorom - nechápem síce dôvod, no nemám nič proti národným zvykom.  ;-)  Nastupujeme do áut a po viac menej formálnej kontrole batožinového priestoru áut  už za svitania opúšťame colnicu a pokračujeme do vnútrozemia Bieloruska.

Cestou debatujeme o tom, či bol pre nás menej prijateľný chaos a bordel spôsobujúci skoro trojhodinové čakanie na ukrajinskej colnici, alebo organizovaný systém síce zaváňajúci socializmom a diktatúrou na tej  bieloruskej, kde sme to celé bez problémov zvládli za hodinu. A to aj s individuálnym vyplňovaním  "tajničky" v azbuke...

Väčšinovo sme sa zhodli na bieloruskom systéme - aspoň vedia, čo a ako chcú...

- - -

Po opustení hraníc zastavujeme na prvej benzínke, kde čakáme na koniec prestávky v predajni mýta. Absolvujeme zložitý administratívny proces zakúpenia mýtnej jednotky, na ktorého evidenciu padol minimálne jeden menší strom. Na množstve papierov nechávam 14 - slovom štrnásť podpisov  a mýtnu jednotku o veľkosti sirkovej krabičky lepíme na čelné okno v každom aute. Prejazdom pod každou mýtnou bránou zapípa. Zatiaľ správnym tónom. Neminutý kredit a peniaze za samotnú jednotku nám majú na výjazde z krajiny vrátiť. Teda, aspoň to sľúbili. Podľa niekde získaných informácií, majú mať domáci diaľnice bezplatné.

Celé predpoludnie chrápem na zadnom sedadle a za volantom sedí Jano, ktorého vážne uspáva dopravnými značkami stále obmedzovaná rýchlosť na "diaľnici"  okolo Gomelu do Minska. Cesta prebieha cez totálne rovinatú oblasť a všetci mi povedali, že som spánkom nič nezmeškal. 

Po zastávke na benzínke, akých takých raňajkách  a - no veď viete, pokračujeme do Minska. Šoféruje Lívia a v aute za nami / teraz viac pred nami sa strieda Majo s Gabom. Cesta je fakt jednotvárna, no veľmi dobrá. Blížime sa k Minsku, v ktorom strávime popoludnie, prenocujeme a posledný deň expedície.