Černobylské denníky: Expedícia Černobyl 2016 - "Začalo sa to klobáskou a aj končí. Alebo údenou rybou? - cesta domov" - deň 9.

Platím účet v reštaurácii, balím techniku, plyšovú mačku kúpenú pre syna a v podchode kupujem červenú ružu k dvadsiatemu výročiu zoznámenia sa manželke Monike.  Sadám na autobus a pred hotel prichádzam presne o dve minúty pred šiestou. Schádzame sa všetci ešte kontrolujeme aktualizácie v navigáciách a po pobalení vecí do pripravených áut vyrážeme na cestu domov. Ale o tom podrobnejšie už v ďalšej časti reportáže z tejto expedície. Toľko z predchádzajúcej časti.

Snáď ešte odporúčam pozrieť foto č. 7, na ktorom je vyznačený verejný priestor pre fajčiarov jasný a zrozumiteľný. Osobne plne schvaľujem. Možno aj preto na ulici nevidiet ohorené zmytky cigariet a iný neporiadok po fajčiaroch... Takže áno, učme sa to, čo je dobré a inde otestované.

- - -

Sadám do auta a prvé čo registrujem, sú Janove klobásky zavesené na rukoväti ako v údiarni. Vôňa výborná, no až do momentu, kedy sa zahryzne do údenej ryby. To je smrad okamžite zaplňujúci priestor auta. Nepochybujem, že ryba je dobrá, no nabudúce radšej niekde v záhradnej reštaurácii, ako v aute pred 24 hodinovou cestou.

Opúšťame hlavné mesto Bieloruskej republiky  Minsk. A rozčuľujem sa hneď  po prvých prejdených kilometroch. Navigácia  Sygic prestáva zobrazovať cestu v krotickom momente, kedy je potrebné rozhodovať sa, ktorou cestou  nielen opustiť mesto, ale aj pokračovať smerom na Brest. Navigácia nezobrazuje mapu ďalších asi 30 km a to nie cesty vedľajšie, ale v podstate dialnicu a nie novú, ale takú, ktorú iné navigácie ponúkajú bez problémov. Komplikácia síce nie veľká, no cestu znepríjemniť dokáže.

Do noci a na štátnu hranicu s Poľskou republikou a teda aj s EÚ ideme do noci. Po Brest je to niekoľko sto kilometrov po dobrej ceste dialničeného typu, ktorá je však prerušovaná križovatkami, autobusovými zastávkami so sprievodným javom v obmedzení rýchlosti väčšinou  na 70 km/hod.

Zastavujeme sa na benzínke, kde posledné stovky tisíc Bieloruských rubľov míňam na nákup máp Bieloruska, Ruskej federácie a Krymu. Mám rád domáce mapy. Väčšinou sú oveľa podrobnejšie a kvalitnejšie ako tie zakúpené v našich kníhkupectvách. Keďže cesty tým smerom plánujem, mapy sa nepochybne zídu.

Do Brestu prichádzame hodinu pred polnocou. Po celú cestu sme si boli vedomí skutočnosti, že zdržiavať sa nemôžeme, nakoľko pobyt na území Bieloruska máme od imigračných úradov krajiny povolený na dva dni, teda do pol noci. 

Na benzínke pred hranicami hľadáme možnosť vrátiť mýtne jednotky a tak časť peňazí zložených ako kauciu na kredit a zálohy na mýtno  získať späť. Na beznínke nás informujú, že sa musíme vrátiť asi 5 km späť a hľadať inú, kde toto možné je. Prejdeme dve, až sme nakoniec úspešní. Nevyčerpané financie nám vrátia na účet.

Ponáhľame sa na colnicu. Predpovede od iných sa nenaplnili, sme asi tretie auto v poradí a vojačik nám na bumažku dáva pečiatku a píše dátum a čas príchodu do colného priestoru. Máme vyhrané - stíhame.

Kontrola zo strany bieloruských orgánov je nenáročná, korektná a viac menej formálna. Nečakáme dlho, síce nás trošku preháňajú, no sme predsa v socializme, nie?  ;-) 

Do pasov dostávame výstupné pečiatky - skupinové vízum si necháva policajt a ja s ním zbytočne nebojujem, aj keď na neho jednoznačne máme právo. Máme ho však nafotené - to som pred jeho odovzdaním samozrejme urobil. A som rád...

Žiadne extrémne kontroly a nepríjemné otázky sa nekonajú ani na poľskej strane hraníc. Vstup do  EÚ a Senghenu tu neberú tak vážne ako u nás a nešikanujú nás hodiny, ako sa to stalo 2 x už aj mne osobne vo Vyšnom Nemeckom na ceste z Ukrajiny. Opúšťame hranice a vyrážame na cestu cez Poľsko. Ešte v hraničnom pásme nás zastavujú poľskí colníci a po kontrole dokladov pokračujeme v ceste. Na jednej z čerpačiek sa dohadujeme  na trase - víťazí nie pôvodne naplánovaná cesta cez Krakow, ale Lublin a priamo na Svidník, takže po pomerne pomelej, upršanej  a dlhej ceste  ráno cez Duklu vchádzame na Slovensko. V podstate sa už postupne vykladáma tak, aby to jednotliví účastníci expedície domov mali čo najkratšie či prípadne najvýhodnejšie spojenie.

Sme doma. Klasika. Dialnica plná obmedzení - nik na ceste nepracuje, hlavne že zdržania sú výrazné. Chceme jesť. Motorest je zatvorený a pracovníci údržby dialnic vyfúkavajú a zametajú lopaty vajglov z trávnika, chodníkov a parkoviska odpočívadla. Demokracia. Každý si myslí že môže všetko - aj zahodiť vajgla hneď, ako mu odpadne od papule... Je nám z toho pohľadu zle. 

Zastavujeme na Dechtároch. Ten pravý socializmus pozorujem tu. Namiesto plkastových kužeľov či predpísaných zábran na ceste stará pneumatika vyliata betónom a krížom natiahnutá plastová páska. Aspoň že nie kus špagátu. Od stola a teda jedla vidieť chlapa močiaceho do pisoára, policajti takpovediac na každom kroku.

Cez Žilinu pokračujeme domov.  Pri obchádzaní JE Jaslovské Bohunice  po D1  spomínam na  Černobyl...  V šúrovciach nám policajná hliadka takmer skočila pod kolesá auta. Škoda že nás nezastavili a nevykonali napríklad kontrolu expirácie lekárničky, po 3200 km prejdených po Európe by to bolo ceľkom zaujímavým zavŕšením v podstate bezproblémovej cesty.

Jano mi za chrbátom  dojedá smarľavú údenú rybu a pri vystupovaní mu zostáva v rukách dlhá chrbtica, časť rybacej hlavy a vypúlené oči. Tušila chudera, kde nakoniec skončí?  ;-)

- - -

V podstate všetci čo sme zostali po vykladaní sa cestou  stojíme pri dvoch autách z požičovne pred štúdiom v Seredi. Do Bratislavy autá berú bratislaváci a my sme teda doma pred 16. hodinou popoludní. K dobru oproti plánu máme dve hodiny. Cestu sme absolvovali bez problémov, vydržali aj autá, aje keď sme na začiatku o tom pochybovali. Vyšlo to a to je fajn...

Hneď v štúdiu vybaľujem darčeky a najspokojnejší je ako obyčajne Denisko. Tentokrát sa on expedície nezúčastnil - do zakázanej zóny  a  Cernobylu je možné ísť až po dovŕšení  18. teho roku veku, no ani potom by som to za najšťastnejšie riešenie pre neho nepovažoval. Na svete je ešte stále veľa toho, čo je možné vidieť najmä keď je človek mladý a baví ho cestovanie.

Autá zúčtovávame na druhý deň, teda v pondelok. A my sa stretneme na spoločných prednáškach a poniektorí nepochybne na mnohých ďalších  spoločných expedíciach, ktoré sa organizovať chystáme už teraz.

Pretože u nás už  "Cesta je cieľom..."