Černobylské denníky: Expedícia Černobyl 2016 - "Zase sme v tom spoločne..." - deň 2.

V reštaurácii sme sa najedli a pokračujeme cez Karpaty do Stary Sambir, Sambir a ďalej na Ľvov. V Sambire zastavujeme a v centre mesta parkujeme obe autá pri sebe. Budíme dost veľkú pozornosť - domáci na toľko turistov nie sú zvyknutí. Hľadáme reštauráciu na obed, no nedarí sa. Jeden pub s pizzeriou bol pomerne obsadený kapacitne, v hoteli socialistického dizajnu mali spoločenskú akciu  asi vojnoví vyslúžilci a tak sme po nafotení námestia skončili v pomerne peknej kaviarni s kvalitným espressom  a slušným výberom domácich zákuskov. Zákusok namiesto normálneho jedla  nie je zrovna správna voľba. Neodolali sme a predo mnou zákusok plný hrozien. Chuť bola zvláštna, vznikla diskusia, či je pokazený, alebo majú inak chutiacu smotanu a tým šťahačku, vajcia a ostatné "súčiastky", z ktorých je zákusok vyrobený. Ja som sa priklonil k verzii že je skysnutý, no zjedol som ho hlavne preto, lebo hrozná chutili výborne. Faktom je, že doteraz žiadne následky nanastali, takže asi mala pravdu druhá časť skupiny.

Cesta, po ktorej sme sa vybrali nás pravidelných návštevníkov Ukrajiny neprekvapila, no nováčikovia boli zjavne zaskočení. Povedal by som, že vôbec nechápali. Asi 50 km sme absolvovali úplný slalom medzi jamami hlbokými aj 20 cm a veľkými tak, že veľa krát ich obídenie jednoducho nebolo možné. Autá sa snažíme šetriť, čo je prirodzené. Nemáme náhradu a požičovňu budeme potrebovať ešte veľa krát...

Zastavujeme na kontrolnom bode medzi Zakarpatskou a Ľvovskou oblasťou. Murovaná búdka, závora  a vojaci nás neprekvapili. Očakávame zátarasy a kontrolné body na všetkých hlavných trasách, Ukrajina je v podstate vo vojnovom stave.

Vojak kontroluje totožnosť osádok áut a slušne dáva pokyn na pokračovanie v ceste. Osmelujem sa a pýtam sa na možnosť legálneho fotografovania na kontrolnom bode pri tabuliach označujúcich oblasť do ktorej vchádzame. Na moje prekvapenie súhlasí bez problémov a dokonca sa k nám pridáva  a  "dla pamiatky"  si s nami robí zábery. Pamätnému odznaku našej expedície a samolepke sa potešil. Ešte sa fotografujem opretý o závoru a vchádzame do oblasti s ešte horšou cestou, po ktorej sme došli.  Je to utrpenie a zážitok naraz, len si netrúfam povedať, čo prevláda. Cesta je na niekoľkých kilometroch tak zlá, že je lepšie ísť mimo nej po vyjazdenej poľne, ako rizkovať odtrhnutie poloosi  na aute, alebo zničenie pneumatiky a disku.

K večeru prichádzame do Ľvova. Ubytovávame sa unavení  v prvom hoteli na obchvate a vyberáme sa maršrutkou č. 138 do centra mesta  Ľvov.  Maršrutka stojí  4 UAH (Ukrajinská Hrivna) na osobu bez rozdielu, akú dlhú trasu minibusom pasažier absolvuje. Prechádzka  večerným  centrom   osemsto tisícového Ľvova, je zážitkom hlavne  preto, lebo mesto je plné ľudí, kaviarne žijú a podľa Ľvova by hodnotenie Ukrajiny bolo naozaj neobjektívne. Veľké aglomerácie nakoniec všade žijú večerným a nočným životom a samozrejme že aj životná úroveň v nich je podstatne vyšia ako na vidieku.

Vo veľkom kníhkupectve kupujem atlas východnej Ukrajiny a mapu Doneckej oblasti. Počítam, že sa zíde pri ďalšej expedícii na Donbas.

Výborné espresso si dávam v pražiarni kávy a na večeru si sadám do ázijskej reštaurácie. Veľký maki set, CocaCola  a pivo za  190 UAH. (momentálny kurs 29 UAH za 1 Euro)  No nedaj si...

Na hotel sa vraciam sám a taxíkom. Za jazdu cez pol mesta (vlastne do dediny susediacej s Ľvovom)  platím  120 UAH - zjednávať sa mi nechce. Stará Lada Samara ukecaného vodiča potrebuje ak nie výmenu, tak zásadný servis - svojimi 4 Eurami som prispel.  ;-)

Večer si sadáme do kaviarne, z ktorej nás pred polnocou čašníčka posiela kadiaľ ľahšie. Ja odchádzam do postele, na druhý deň nás čaká asi 560 Km do Kijeva.