Cestovateľská náhoda, ktorú musí priniesť jedine sám život...

Odessa  Оде́сса  / Ukrajina  Україна - Tiraspol Тираспол / Podnestersko  PMR  |   Na cestách sa človeku prihodí všeličo. Radosť z dosiahnutých cieľov, problémy, prekvapenia, ale aj úplne nečakané situácie, ktoré ťažko človek vymyslí. Jednoducho ich musí priniesť sám život...

Vo štvrtok vstávame na naše pomery hodne skoro. Už o pol šiestej odchádzame z hostelu a smerujeme na hlavnú železničnú stanicu v Ukrajinskej Odesse. Niekedy krátko po siedmej ráno má odchádzať  "maršrutka" do Moldavského Kischinova cez Podnesterský Tiraspol. A práve hlavné mesto neuznanej  Podnesterskej  Moldavskej Republiky  - Tiraspol je cieľom našej cesty.

V Tiraspole som bol už v apríli 2015 počas expedície  Moldavia-Podnestersko-Ukrajina, no tentokrát je situácia iná. Toto mesto (vlastne aj celý štát) v zastúpení politickou reprezentáciou myslením, výzdobou a vnímaním okolitého sveta vrátené niekde do 70-tych či začiatku 80-tych rokov minulého storočia sa ešte dnes hrdo hlási k odkazu veľkého  V.I.Lenina a socializmus spolu s budúcnosťou s Ruskom vníma  ako najlepšiu cestu pre najbližšie desaťročia pre svojich občanov.

- - -

Väčšina z nás vníma súčasný stav v Európe ale i vo svete, ako predzvesť nevyhnutných zmien ako politických, tak geografických. Silnejú tlaky regiónov mnohých krajín o osamostatnenie, iní sa chcú pričleniť k tým silnejším a významnejším. K niečomu dôjde určite, otázkou je, k čomu. V súvislosti s Podnesterskom to vidím tak, že Rusko si svoj vplyv v oblasti aj cez svoju  1500 člennú plne vyzbrojenú  vojenskú posádku dislokovanú v tejto krajine bude upevňovať. To sa nebude páčiť Modlavsku, Ukrajine a asi ani Rumunsku a ďalším členom NATO. Dá sa preto predpokladať, že skôr či neskôr príde k pričleneniu (anektovaniu) Podnesterska k Ruskej federácii.

Prečo teda znovu nevyužiť stav, kedy je táto maličká krajina rozvíjajúca sa hlavne pred významnými výročiami samostatná?

Úprimne? Chceme sa tiež na dlhšiu trasu previesť s už spomenutou prímestskou "maršrutkou"  a chcem, aby môj sedem ročný syn  Denisko aspoň na deň zažil socík so všetkým čo k nemu patrí a za ktorým sa mnohým ľuďom cnie aj dnes...

- - -

Systém  ukrajinského cestovania nesklamal. Rozdielne cestovné poriadky s rozdielnymi (často orientačnými) časmi odchodov busov spôsobili, že  maršrutka na autobusovú stanicu pri hlavnom Odesskom vagzale prichádza asi o 7:25. A je plná ľudí. Ako je to možné? Naše informácie boli odlišné a evidentne nie presné.

Vodič sa pýta na počet cestujúcich - sme štyria a jeden starší pán z Ukrajiny. Hovorí, že má iba jedno voľné miesto. Posiela nás však mimo stanicu a dosah kamier s tým, že to nejako vyrieši. Stojíme pri ceste cez trhovisko medzi stánkami a rozmýšlame, ako do prdele chce vodič vyriešiť nedostatok sedadiel na 200 km dlhú cestu a to ešte za hranice Ukrajiny?

Maršrutka zastavuje a my nasztupujeme. Za troch dospelých si vodič pýta  400 Hrivien - účet zostáva v nedohladne. Vo vozidle sedia prevažne mladí ľudia s ruksakmi. Tí zo zadnej štvorky svoje ruksaky dávajú do uličky a uvoľnujú dve sedadlá. Sadáme si na ne traja - Monika, Denisko a ja. Ukrajinec si sadá vedľa vodiča a Marekovi sa od vodiča ujde malý plastový stolík. Do uličky medzi ruksaky pasuje presne - evidentne nie je na tento účel použitý po prvý raz. 

Sadáme si a s 9 mladými spolucetujúcimi sa zoznamujeme až podozrivo rýchlo. Predstavovanie urýchľuje slovensky mi položená otázka jedného znich - "Nie ste vy ten, kto nedávno písal o Tiraspole reportáž? Tú, kde ten váš kolega močil na colnicu..."  Hneď je nám veselšie a hrkotavá cesta ubieha rýchlejšie.

Mladí Slováci sú na niekoľko týždňovej ceste po Ukrajine, Podnestersku, Moldavsku, Rumunsku, Bulharsku a Grécku. Sami ju nazvali low costovou a delia sa s nami o svoje zážitky.

Spolu absolvujeme klasickú a pre staršie ročníky nie neznámu kontrolu osôb a batožiny  na Ukrajinsko - Podnesterskej colnici - colníci štátu ktorý má na červenej štátnej zástave vedľa zeleného pásu kosák a kladivo  sa naozaj snažia. Je to fakt zvláštny návrad do doby z pred štvrť storočia, kedy nám colníci  pri ceste do Poľskej ĺudovej republiky, či socialistického Maďarska rozbalovali obložené chleby, rozrezávali opasky, skúmali "dvojité" dná batožiny v snahe nájsť schovaných  500 či  1000 Československých korún ušetrených na nákupy základných vecí, ktoré u nás jednoducho v obchodoch neboli...

Chlapci podobne ako môj syn spomenutú dobu nezažili, takže malá skúsenosť nie je na zahodenie. Takpovediac - čo nás nezabije, to nás posilní, nie?

Po dôkladnej kontrole rozhrkaným aspoň tridsať ročným minibusom pokračujeme do Tiraspolu. Vystupujeme na železničnej stanici a lúčime sa s novými známymi - mladými  Slovenskými tiež cestovateľmi. Trošku ich ešte usmerňujeme v tom, kde čo v Tiraspole je možné vidieť a niekoľko životne dôležitých rád dávame aj cestovateľovi z Talianska, ktorý už na hraničnú kontrolu čumel ako vyoraná myš a   vyberáme sa  do centra mesta.

- - -

Pre Slováka náhodne stretnúť iných Slovákov v Ukrajinskej   Odesse, by som považoval za vážnu náhodu. Stretnúť Slovákov v Tiraspole, to takmer vylučujem. No náhodne stretnúť   9 Slovákov v Odesse na ceste do Tiraspolu, v jednej maršrutke v určitý deň, hodinu a to ešte takých, ktorí pri plánovaní si svojej cesty čítali moju reportáž z expedície a pamätali si nielen detaily z nej ale aj mňa - tak to musí priniesť samotný život. 

Chlapci, želám veľa cestovateľkých zážitkov, veľa skúseností a cenných poznakov, ktoré môžete získať naozaj iba cestovaním. A nezabudnite na múdrosť, ktorú mi ako dieťaťu povedal môj učiteľ  Vilko Karmažín : "aj tá najkratšia cesta vás naučí viac, ako tá najhrubšia kniha..."  

Asi aj práve preto sme sa spolu náhodou nestretli v niektorej  krčme na Slovensku, ale práve v maršrutke na ceste z Odessy do Tiraspolu...