Dobrá legislatíva je dôležitejšia ako kvóty. Musíme mať možnosť výberu.

Vyzerá to tak, že posledným hitom prezentovaným médiami k téme utečenci je odmietnutie kvót predsedom vlády SR Róbertom Ficom. Nepochybujem o tom,  že v očiach časti voličov sa týmto Robert Fico stal takpovediac symbolom odporu a jeho popularita značne stúpla. Otázkou je či odmietnutie kvót splnilo aj akýkoľvek iný pre občanov a krajinu hmatateľný účel. Kvóty totiž napriek neskutočnej medializácii považujem za úplne nepodstatný problém, pretože samotné kvóty sú administratívnym opatrením ba dokonca len číslom, ktoré sa priebežne bude meniť a tak či tak vo výsledku nebude znamenať okrem štatistického údaju vôbec nič.

Za dôležitú ba dokonca najdôležitejšiu vec vo vzťahu našej krajiny problematiky imigrácie považujem účinnú legislatívu, ktorou dokážeme zabezpečiť oveľa viac ako odmietaním kvót. Prečo?

Ako som spomenul už v predchádzajúcich článkoch, imigrácia nie je problémom, ktorý by dokázal vyriešiť slovenský občan na ulici petíciami, či samotná krajina nedokáže tento problém totiž vyriešiť ani únia a nech sa to akokoľvek nepáči bežným ľuďom problém nevyrieši ani prípadné referendum. Slovenská republika je totiž stále súčasťou schengenského priestoru, ktorého systém zaručuje voľný pohyb občanov v tomto priestore a keďže schengenská hranica zo strany južných krajín je funkčná iba na papieri, ani dnes a ani v budúcnosti jednoducho nedokážeme reálne zistiť koľko imigrantov sa nachádza na Slovensku, koľko ich cez nás tranzituje, či jednoducho len tak vegetuje u svojich známych. Myslím si, že napriek panike to nie je žiadne horibilné číslo – koniec koncov samotní imigranti verejne do médií vyhlasujú o aké krajiny majú záujem. Slovensko ich „jedálniček“ neobsahoval ani v jednom prípade.  Neznamená to však, že v budúcnosti imigranti problémom nebudú, práve preto hovorím o nevyhnutnosti účinnej legislatívy.

Poviem to inak. Kľudne by naša krajina mohla verejne vyhlásiť, že s imigrantami a teda ani kvótami problém nemáme, môžu u nás požiadať o azyl desiatky tisíc utečencov. Dôležité je, aké množstvo azyl reálne dostane. Povedané inak, práve naša krajina si musí stanoviť kritériá, ktoré budú musieť azylanti splniť na to, aby povolenie na pobyt tým skôr azyl získali. Je na nás čo musia azylanti vedieť už pri vstupe do EÚ o Slovensku a podmienkach za akých sme ich ochotní prijať. Prispôsobenie sa sociálnej, kultúrnej, po prípade aj náboženskej tradícii po stáročia sa vyvíjajúcej v našej krajine, prispôsobenie sa v bežnom živote t.j. správaním sa, obliekaním a všeobecne spôsobom života. Súčasná legislatíva totiž umožňuje menšinám v obciach v samotnom štáte mimoriadne práva a nastavená nebola na práva a zvyklosti úplne odlišné od tých našich. Opätovne povedané inak doteraz nemali vo veľkom záujem na Slovensku sa usadiť obyvatelia z krajín tak odlišných kultúrne, sociálne a nábožensky. Verím, že aj pre tolerantných ľudí by bolo ťažko prijateľné akceptovanie požiadaviek rodičov napr. v našich základných či stredných školách. Na obmedzenie oblečenia našich detí (dievčatá zahalené ramená, žiadne minisukne) či tolerovanie iného štýlu prejavu viery aj niekoľko krát počas dňa. Jednoducho islam je tak odlišným náboženstvom od nášho tradičného kresťanského, že konflikty nepochybne aj medzi rodičmi by skôr či neskôr nastali. Tolerancia je síce pekná teória, no tolerovať musia všetky strany a zatiaľ to z vyjadrení mnohých utečencov na obzvlášť veľké prispôsobovanie sa nevyzerá.

Imigranti prichádzajúci do Európy majú žiaľ z veľkej časti nízke hygienické návyky zodpovedajúce prostrediu, z ktorého prichádzajú. Ľudia cestujúci o niečo ďalej ako do Chorvátska na štandardné dovolenky vedia presne o čom hovorím.

Opätovne zdôrazňujem, že nie som proti imigrácii, v súčasnom štádiu je pravdepodobne nevyhnutná a pokiaľ chceme zostať súčasťou štruktúr EÚ a nechceme vypadnúť zo schengenského priestoru je potrebné uvedomiť si, že jediné riešenie pre krajinu je prijatie účinnej legislatívy, ktorá ochráni súčasné obyvateľstvo, jeho kultúrne, sociálne a náboženské zvyklosti. Zároveň takáto legislatíva predíde vážnym konfliktom, ktoré nepochybne skôr či neskôr vzniknú. Naozaj je potrebné uznať, že za desiatky rokov sa nám nepodarilo vysporiadať sa s problematikou rómskej menšiny – ešte aj dnes množstvo rómskych rodín s malými deťmi žije v osadách na úrovni snáď dokonca stredoveku. Každý problém je potrebné vnímať nie cez oči možných dotácií a profitu v nich, ale globálne a to najlepšie v súvislostiach a s poznaním obdobnej problematiky v iných krajinách EÚ. 

Šikovní, civilizovaní a vzdelaní ľudia či už zo subsaharskej Afriky alebo z krajín blízkeho východu utekajúci pred vojenskými konfliktami, ochotní prispôsobiť sa, jednoznačne šancu na nový život dostať musia, no ekonomickí imigranti opačne nesmú byť do EÚ vpúšťaní. Stačí sa pozrieť na vyspelé krajiny ako Kanada, Austrália či Nový Zéland aké majú podmienky platiace aj pre obyvateľov vyspelej Európy, čo musia splniť a urobiť preto, aby boli do krajiny prijatí. Je smutné, že v prípade súčasných imigrantov na vstup v počtoch rádovo desiatok až stoviek tisíc do EÚ stačí zaplatiť prevádzačovi aj na pomery našich občanov nie malú čiastku, zahodiť doklady možno pár desiatok metrov od brehu a následne o sebe tvrdiť to, čo podľa skúseností je najvýhodnejšie pre maximálne bezproblémový ilegálny vstup na pôdu krajín EÚ.

Takže teda ja to vidím takto. Menej silných rečí a tým aj rizík prípadných ďalších konzekvencií zo strany EÚ a viac konkrétnych reálnych opatrení, ktorými Slovensko dokáže oveľa, oveľa viac.