Európa situáciu s imigrantami jednoducho prestáva zvládať. A bude horšie...

Imigranti v krajinách Európskej Únie sú na programe spravodajstva všetkých médií dnes už prakticky denne. Vyzerá to tak, že postupne dochádza takpovediac k „vytriezveniu“ aj čoraz viacerých politikov, ktorí začínajú priznávať, že s imigrantami to nie je až tak ružové ako si to namýšľali ešte pred niekoľkými mesiacmi a že predsa len s tým rešpektovaním pravidiel všeobecne platných v civilizovanej Európe samotnými migrantami to bude dosť náročné. Povedané inak, situácia sa aktuálne vymyká z pod kontroly nie len vo francúzskom Calais, kde sa už dlhodobo snažia tisíce migrantov ilegálne za každú cenu dostať do Veľkej Británie ale aj v záchytných táboroch v jednotlivých krajinách.

Ilegálni prisťahovalci majú zo strany štátov, v ktorých sa tábory nachádzajú zabezpečený nepochybne lepší servis a je o nich postarané oveľa kvalitnejšie ako o mnohých domácich občanov zo sociálne nižších vrstiev. Napriek tomu prisťahovalci neváhajú dožadovať sa lepšieho ubytovania, lepšej stravy ba dokonca internetu a ďalších vymožeností, o ktorých napríklad u nás žijúci mnohí dôchodcovia z 250 či 300 eurového dôchodku nemôžu ani len snívať. Je tu teda na mieste otázka, do akých rozmerov nechajú politici a za krajinu zodpovední volení zástupcovia situáciu eskalovať a k čomu musí prísť aby pochopili, ako zlý systém zvolili. Je logické, že mysliaci človek si položí otázku – dá sa to urobiť inak? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Áno dá.

Samotná EÚ hovorí o ilegálnych prisťahovalcoch. Už slovíčko ilegálny napovedá o statuse osoby, ktorá príde na územie štátov EÚ. V momente kedy osoba je už na území  štátu, imigračné konanie je nevyhnutné začať a o túto osobu sa postarať na náklady daňových poplatníkov. Z niektorých súčasných vyjadrení politikov vyplýva, že získať povolenie na pobyt, prípadne azyl je veľmi náročné a veľmi vysoké percento žiadateľov bude deportovaných mimo územie EÚ. Je zrejmé, že teoreticky to možné je ale prakticky sa obdobné kroky realizujú ťažko a sú mimoriadne nákladné. Iné je totiž deportovať 20 ilegálnych prekročiteľov štátnej hranice do vedľajšieho štátu vydaním osôb jednej policajnej zložky druhej takpovediac „na čiare“, ako deportovanie žiadateľov, ktorým pobyt nebude umožnený do ich domovskej krajiny, ktorou môže byť Síria, Pakistan, Afganistan či iná krajine blízkeho východu, Ázie alebo Afriky. Už transport tisícov až desiatok tisíc takýchto ľudí je otázkou vypravenia stoviek letov, ktorých letecké spoločnosti by mali za úlohu doviesť do krajiny, do ktorej sa týmto ľuďom prirodzene dobrovoľne ísť nechce. Viem si živo predstaviť ich správanie ako pri deportovaní tak na palube lietadla pri ceste domov. Riešením jednoznačne je nepodporovať tento druh biznisu, teda nepodporovať prevádzačov, ale riešiť imigračné konanie a teda žiadosti o azyl či pobyt na území EÚ v krajinách, odkiaľ utečenci pochádzajú. To by si však vyžadovalo pravdepodobne aj fyzicky dokázať prevádzačom a aj samotným imigrantom, že pobrežná stráž krajín EÚ, ktoré zvládajú najväčší prvotný nápor (Taliansko, napr. cez ostrov Lampedusa, Grécko  a pod.) nebude za každú cenu všetkých imigrantov zachraňovať a voziť na územie EÚ, ale tých ktorým nejde priamo o život jednoducho nedovolia vplávať do výsostných vôd svojich krajín, resp. im umožnia vrátiť sa do krajiny, v ktorej na lode nastúpili. Treba si naozaj uvedomiť, že pre svoje kroky sa rozhodli dobrovoľne, ba dokonca prevádzačom za služby draho zaplatili. Napriek všetkému nepovažujem takéto konanie za neľudské, ale za úplne prirodzené a adekvátne. Keďže utečenci sa podľa všetkého už pred dlhšou dobou stali viacmenej výhodným biznisom pre úzke skupiny prevádzačov.

Len niečo viac ako štvrťstoročie dozadu na rozvinutý západ utekali aj obyvatelia vtedy tzv. „východného bloku“, ktorí utekali buď z náboženských dôvodov, politického presvedčenia ale aj z dôvodov ekonomických pravdepodobne obdobne ako je tomu pri súčasných imigrantoch do krajín EÚ. Naši imigranti si však nevyberali za cieľ svojho vysnívaného pobytu krajiny nábožensky úplne odlišné a po príchode do krajiny sa maximálne rýchlo snažili prispôsobiť podmienkam štandardným v tej či onej krajine, naučiť sa reč a úplne sa zaradiť do fungujúcej spoločnosti. Neviem si predstaviť, ako by sa k našim imigrantom správali či už v minulosti alebo v súčasnosti v krajinách, ktorých by imigranti požadovali výhody, ktoré nemajú ani domáci občania, či napr. prispôsobenie sa domácej krajiny ich náboženským zvykom. Zároveň je potrebné uvedomiť si fakt, že napriek socialistickému zriadeniu, ktoré sme pred rokom 89 napr. u nás na Slovensku mali, ľudia mali široký rozhľad, pomerne slušné vzdelanie, väčšinou boli mimoriadne zruční a schopní chytiť sa takpovediac akejkoľvek práce, čo im dávalo okamžite odlišné možnosti zaradenia sa do západnej spoločnosti ako väčšine súčasných imigrantov do tej našej.

Zároveň snáď toľko - odpor voči imigrantom a ich správaniu sa narastá. Stále častejšie musia vyť nasadzované dokonca bezpečnostné zložky, aby sa zabránilo úplnému ničeniu majetku hostiteľskej krajiny a teda daňových poplatníkov. Dá sa predpokladať, že stále viac a viac bude narasť aj odpor obyvateľov krajín EÚ. Preto nie vždy je humánne to, čo sa tak na prvý pohľad javí.