Expedícia BALKÁN 2014 - 1. časť - ideme tam, odkiaľ mnohí zutekali

Známi sú väčšinou na moje dosť netradičné nápady týkajúce sa cestovania zvyknutí. Ale Balkán, zvolená trasa, vlastné auto s manželkou a dieťaťom - tak to nepochopil naozaj a bez preháňania nikto.

Vypočuli sme si veľa. Už v predchádzajúcom nultom článku som spomenul najčastejšie pripomienky. Zneli asi takto:

"Si blázon ísť do Kosova s rodinou. Ženu ti znásilnia a dieťa ukradnú a rozoberú na orgány. A do Mitrovice? To už naozaj nie si normálny? To je jasná a čistá samovražda. Keď už, tak len do srbskej časti a určite nie po zotmení. Určite nevkroč cez most do albánskej časti mesta!! ..."

V podstate to boli viac menej dobre mienené rady, ktoré však nemali reálne základy. Vtedy som si to myslel, v hodinu odchodu som si tým bol istý a dnes to viem z osobných skúseností. My sme Balkán zažili takpovediac na vlastnej koži. A prežili sme ho. Balkán je úžasný !

- - -

Expedícia BALKÁN 2014 - 1. časť - ideme tam, odkiaľ mnohí zutekali

Lepšie by sme sa pobalili do väčšieho auta, no aj do batožinového priestoru toho nášho sa vošlo všetko, čo sme na plánovaných 10 až 12 dní potrebovali, resp. sme si mysleli, že potrebovať budeme. A to vrátane techniky - kamery CANON s príslušenstvom, štyroch fotoaparátov, dvoch navigácií, väčšej lekárničky, skladacieho dopravného kužeľa a nevyhnutného mapového vybavenia. Určitý čas síce chceme stráviť pri mori, no žiadnu špeciálnu výbavu neberieme. Dovolenku oddeľujeme od expedície.

Oblečenie Monika balí s tým, že počítame prevažne s teplejším, až teplým počasím. Aspoň to hovoria predpovede. Pre prípad zmeny máme každý bežnú mikinu, nepremokavú vetrovku a dáždnik. Žiadne špeciálne vybavenie. Ideme predsa do civilizovanej oblasti, aj keď úplne presne nevieme, čo nás čaká. Spacáky a stan neberieme. Povedali sme si, že v núdzi noc radšej strávime v aute.

Z potravín balíme  tri rezne v chlebe a kartón minerálky v pol litrových fľašiach - prvá pomoc v núdzi. Chladničku neberieme, takže nič iné baliť veľmi nemá zmysel. Ostatné si kúpime čerstvé na benzínkach či v obchodoch. Naše predchádzajúce skúsenosti z časti danej oblasti hovoria, že všetko je aj tak skoro všade lacnejšie ako u nás, maximálne drahé rovnako.

Pobalení ešte v garáži dokladáme logá expedície na magnetických fóliách a nevyhnutné nabíjačky. Pre istotu invertor z  12 na 220 V, pre krpca malú skladaciu deku a vysielačky. Kvalitná reflexná vesta, LED batéria, nôž na prežitie a ešte niekoľko drobností.

- - -

Sú tri hodiny ráno a my vyrážame. Smer Šaľa - Nové Zámky - Komárno - Komárom - Budapešť - okolo Szegedu do Srbska. Za hranicami platíme poplatky za použitie diaľnice v Maďarsku a ešte do rána po kvalitnej diaľnici prechádzame až na juh krajiny. Budíme Deniska, ktorý nechce klasické hranice zmeškať. Opúšťame Shenghenský priestor a aj Európsku úniu. Do pasov pribúdajú prvé  razítka z expedície. 

Zastavujeme na benzínke a po krátkej prestávke a raňajkách pokračujeme do Nového Sadu.

Nový Sad som naposledy navštívil pred necelým rokom a navigácia nás vedie mimo centrum. Intuitívne na jej inštrukcie kašleme, vraciame sa na cestu ktorá bola poslednou hlavnou a vzhľadom na obchádzku sa pýtame policajtov kontrolujúcich autá, kadiaľ je k dominante mesta - pevnosti nad Dunajom najrýchlejšia cesta. S maličkým motaním sa parkujeme priamo v areáli pevnosti. Spôsobuje to chaos príprav extrémne veľkého festivalu začínajúceho na druhý deň a novinársky preukaz.

Fotografovanie cez  Balkánsku vojnu zbombardovaného mosta prerušuje krátky letný dážď. Čas využívame jedlom v reštaurácii priamo v pevnosti a následne sa fotografujeme pri historických hodinách, ktoré sú známym symbolom Noveho Sadu. Výnimočnosť si získali opačnou veľkosťou ručičiek - obvyklá malá ručička je tu veľká a to z dôvodu lepšej viditeľnosti (samozrejme v minulosti)  času na hodinách z lodí plaviacich sa po Dunaji.

V centre mesta sa v jednej z reštaurácií stretáme s Milanom Spodniakom, ktorý tam rokuje s obchodnými partnermi. Preberáme najlepšie cesty do Kosova. Aj tu nás čaká striktné odhováranie a upozorňovanie na riziká, ktoré sú pre nás v Kosove reálne. Monika výstrahy berie dosť vážne, ja s rezervou. Chápem historickú predpojatosť Srbov voči Kosovským Albáncom a vôbec voči Kosovu. "Kosovo jest Serbia!" - toto počujeme veľa krát a počuť ešte budeme.

Kupujeme vychladené nápoje a výpadovkou z mesta pokračujeme na  Beograd. V centre mesta sa veľmi zastavovať neplánujeme, stačí prejazd cez neho. Vidíme dosť a na ceste nás čakajú nepochybne atraktívnejšie miesta. Niekde do oblasti pod Niš plánujeme prísť do večera, aby sme sa ubytovali a prespali čo najbližšie ku Kosovu. Celú cestu intenzívne prší, čo nad horami modeluje takmer dokonalú dúhu.

Nakoniec sa ubytovávame v Leskovaci. Narážame na prvý trojhviezdičkový hotel    Stojanovič Hajat. Ubytovanie za 35 Eur na noc / izba je slušná. Vyberáme sa na večernú prehliadku mestečka, ktorú využívame aj na večeru v miestnej reštaurácii. Zaujala nás domáca špecialita a Deniska hlavne chleby, ktoré servírujú k jedlu ešte teplé a chutia výborne.

Za sebou máme prvých cez  800 km. Zaspávame s tým, že ráno vyrážame smer  Prokuplje a Republika Kosovo.

- - -

Po raňajkách si neodpustíme krátku dennú prehliadku mestečka a krátko po deviatej hodine ráno odchádzame smerom späť na  Niš. Z diaľnice odbočujeme na výrazne horšiu "okresku" smerujúcu na hranice s Kosovom. Cesta ubieha napriek množstvu konských povozov, malotraktorov väčšinou domácej výroby a inej poľnohospodárskej techniky, ktorej je na ceste viac než dosť. Traktoríkov a koníkov obchádzame stovky. Zastavujeme v dvoch dedinkách - väčšia je Prokuplje, fotografujeme a pozeráme si nielen architektúru, ale aj niekoľko obchodíkov. Kupujeme pohľadnice a magnetky.

Obedujeme v jednom z posledných motorestov na Srbskej strane a krátko popoludní v  Merdare prekračujeme štátnu hranicu. Sme v Kosove...