Expedícia BALKÁN 2014 - 11. časť - Bosna a Hercegovina - Srebrenica - mínové polia a Srebrenický masaker

Sarajevo opúšťame plní dojmov krátko pred ôsmou hodinou večer. Na jednej z čerpacích staníc konzultujeme najrýchlejšiu cestu do Srebrenice. Vodiči hovoria, že by sme tam mohli byť za 1,5 hodiny. Vyrážame na cestu po kvalitnej komunikácii idúcej cez horské masívy i údolia. Opätovne zhodnocujeme, že príroda je v Bosne a Hercegovine naozaj krásna čo by ocenili pravdepodobne hlavne turisti. Prechádzame cez niekoľko menších mestečiek a časový odhad dojazdu do Srebrenice sa nám nepozdáva. Rýchlo sa stmieva a my podľa značky na mape vyhodnocujeme Srebrenicu ako väčšiu dediny a preto rozmýšľame, či bude možnosť v neskorých nočných hodinách sa tam bez problémov ubytovať.

Je 23.00 hod. a my usudzujeme, že asi by bolo lepšie prenocovať v malom mestečku, kde pri ceste vidíme motel. Nie je to nič luxusné, no popri dedinskej zábave sú nám ochotní nám urobiť aj v tejto neskorej nočnej hodine večeru a tak zostávame. Vyzerá to tak, že Denisko zaspí oblečený. Netreba sa čudovať, v podstate celý deň v Sarajeve a následná cesta dali zabrať aj nám. Ešte raz pozeráme na mapu a uvažujeme, kedy ráno vyrazíme. V tom momente netušíme, že rozhodnutie neísť do Srebrenice vnoci nám pravdepodobne zachránilo minimálne zdravie možno život.

Ráno Motel opúšťame doobeda krátko po 10,00 hod. a neodpustíme si zopár fotografií pri veľkých stavebných mechanizmoch vystavených priamo na námestí. Z dediny vychádzame smerom medzi ďalšie kopce a chápeme na čo slúžili a aj slúžia obdobné mechanizmy. Míňame jeden kameňolom za druhým. Zatiaľ ideme po relatívne dobrej asfaltke. Po tejto ceste budem jednoznačne dopravnú značku Pozor padajúce kamene brať vážne. Prechádzame cez úseky, kde sú priamo na ceste kamene rozmerov basketbalovej lopty úplne štandardom. Voľne sa pasúci koník cválajúci hodný kus pred nami je už len malým spestrením príjemného predpoludnia. Cesta sa postupne mení na zlú asfaltku a následne z dobrej štrkovej na veľmi zlú poľnú. Niekoľko krát prichádzame na rozbočky, kde v podstate rovnocenné cesty vedú každá inam a nakoľko chýba akékoľvek značenie. My zostávame bezradne stáť v očakávaní niekoho kto nám dokáže poradiť kadiaľ máme na Srebrenicu pokračovať. Či máme šťastie, alebo cesty do kameňolomov sú tak frekventované, nikdy nečakáme dlhšie ako 10-15 minút. Okoloidúci "domorodec" nám bez brzdenia z otvoreného okienka ukazuje smer. Asi predpokladá cieľ našej cesty, nakoľko na auto s robotníkmi určite nevyzeráme.

Navigáciu v tejto oblasti môžete kľudne hodiť do kufra, pretože tak ako v mnohých ďalších prípadoch vám žiadnu cestu neukáže. V mapách táto cesta síce zaznačená je, no bez akýchkoľvek bočných výjazdov a jej kvalita farebnému vyobrazeniu nezodpovedá už vôbec. Po asi 20 km trápení sa cestami najnižšej kategórie prichádzame na pomerne slušnú asfaltku idúcu cez les. Po niekoľkých kilometroch nás zastavuje osádka terénnej sanitky odstavenej na kraji cesty. Po chvíli komunikácie cez vysielačku dotyčný ukazuje, aby sme pomali pokračovali. V očakávaní nejakej nepredvídanej udalosti na ceste pomaly míňame jednu zákrutu za druhou až periférnym videním registrujem červené výstražné tabuľky povešané na stromoch v lese i popri ceste. Zastavujeme a s vypleštenými očami sa pozeráme na smrtku so skríženými hnátmi a s nápisom Míny. Neodpustíme si zopár fotografií na pamiatku a pomaly pokračujeme, až sa dostávame do oblasti, kde vidíme pyrotechnikov oblečených v ťažkých neprestrelných vestách a s helmami v rukách. Pol metra od cesty sú páskami vyznačené koridory, v ktorých sú nakladené nášľapné míny. Stáť na asfaltovej ceste riadne zaznačenej v mapách a na vlastné oči vidieť, ako na necelý krok od nej číha reálne nebezpečenstvo stúpenia na aktívnu mínu, to naozaj prechádzajú zimomriavky po chrbte. Až tu si uvedomujeme zákernosť vojny. Nášľapné míny nedali do vnútra lesov, ale tam kde je najväčšia šanca niekoho zraniť. Zároveň si uvedomujeme fakt, že keby sme išli do Srebrenice v nočných hodinách, teda neprespali by sme v moteli, dá sa predpokladať, že by sme sa po ceste zastavili na kraji cesty, prípadne by sme aspoň časťou auta zišli do zamínovaného priestoru. Totiž to po ceste sú tabuľkami "Pozor míny" označené desiatky lokalít. Pyrotechnici postupne najfrekventovanejšie a pre civilou najnebezpečnejšie lokality odmínovávajú, otázkou je koľko rokov a koľko tímov bude ešte potrebných na odmínovanie tejto vojnou tak dlho skúšanej časti Bosny a Hercegoviny.

Asi po kilometri vchádzame do mesta Srebrenica. Fotografujeme sa pri tabuli s označením mesta a registrujeme billboardy Euforu, ktoré upozorňujú na zamínované územia v okolí a na to, aby ľudia rešpektovali tabuľky, ktoré sú nám z cesty dostatočne známe. Aj tu v Srebrenici vidíme pozostatky vojny v podobe bombami zničených budov a fasád dostrieľaných od ručných automatických zbraní. V Srebrenici si výbornú kávu a ďalšie občerstvenie dávame v reštaurácii motela Alič, ktorý je na malom námestíčku hneď oproti mešite. Zháňame infocentrum, prípadne nejaký obchodík, no všetko je zatvorené nakoľko je nedeľa. Deniska zaujala fasáda základnej, možno materskej školy, kde sa chce odfotografovať. Zatvorený je aj bufet oproti a preto pokračujeme ďalej cez dedinu na výpadovku smer Tuzla. Zároveň hľadáme pietne miesto tzv. Srebrenického masakru. Je niekoľko kilometrov za Srebrenicou v Potočari a ide o areál cintorína s pamätníkom - memoriálom, v ktorom sa nachádza 8372 hrobov ľudí zavraždených počas genocídy v roku 1995.

Vchádzame do objektu, kde sa zapisujeme do pamätnej knihy a následne si prezeráme celé pietne miesto, ktoré musí svojou veľkosťou ohromiť asi naozaj každého. Tisíce mien vytesané v pamätníku pripomínajú tento hrozný zločin konca 20. storočia. K hrobom sústavne prichádzajú pozostalí, matky s deťmi, možno vnúčatá obetí. Asi po hodine pietne miesto opúšťame smerom na Tuzlu. Netušíme aká cesta nás do Tuzly čaká a to či prenocujeme do ďalšieho dňa sa rozhodneme až na mieste. Po ceste domov chceme ešte prejsť cez mestá Osijek a Vukovar. Či sa v nich zdržíme bude však záležať od času kedy do oblasti Chorvátska dorazíme.

- - -

Srebrenica (cyr. Сребреница) je mesto na východe územia Bosny a Hercegoviny, spadajúce pod Republiku srbskú.

V minulosti bolo mesto známe vďaka neďalekým kúpeľom a ťažbe soli, olova, zinku a zlata. Samotné meno mesta je odvodené od slova striebro.

Podľa sčítania ľudu z roku 1991 zdržiavalo v srebrenickej oblasti 37 213 obyvateľov, z toho 72,9 % Bosniakov a 25,2 % Srbov.

Dňa 6. júla 1995, počas vojny v Bosne na srebrenickú enklávu bosnianskych moslimov zaútočili srbské jednotky pod vedením Ratka Mladića. Približne 15 000 obyvateľov sa rozhodlo pre útek k Tuzle, ostatní sa vydali na niekoľko kilometrov vzdialenému Potočaru, kde sa chceli uchýliť pod ochranu jednotiek UNPROFOR, ale bez úspechu. Počas dvoch dní bolo mesto vyplienené a začalo sa hromadne vraždiť. Organizácie bosnianskych moslimov tvrdia, že bolo zabitých až 8 373 mužov, doteraz však nie je jasné, koľko ich bolo popravených a koľko zomrelo v boji, a vyšetrovanie sprevádzala obrovská politizácia a mnohé nevyjasnené okolnosti.^[1] Mnoho žien bolo znásilnených, došlo aj k vraždám žien a neplnoletých detí.

Masaker v Srebrenici je najväčší vojnový zločin v Európe od konca druhej svetovej vojny. Medzinárodný súdny tribunál v Haagu ho označil za genocídu.

Zdroj: Wikipedia