Expedícia BALKÁN 2014 - 2. časť - "ženu ti znásilnia a dieta rozoberú na orgány..."

Kosovská republika (albán. Republika e Kosovës, srb. Република Косово, Republika Kosovo).

Rešpektujeme fakt, že vchádzame do krajiny, ktorej históriu a súčasnoť poznáme málo. Nie preto, že by sme málo čítali, googlili na nete, či pozerali málo dokumentov o etnických a národnostných konfliktoch z nedávneho obdobia Balkánskej vojny.

Skôr preto, lebo sme tam vtedy neboli, nezažili sme etnické čistky jednej či druhej strany, nik nás nepripravil o pôdu, dom či iný majetok. Nik nám nezabil príbuzného, kamaráta či suseda len preto, lebo bol Srbom alebo Albáncom...

Ideme dnes s tým, že nemôžeme objektívne posúdiť, kto mal kde, kedy a v čom pravdu a na čo mal právo. Prichádzame síce nabití teoretickými vedomosťami, no bez citovej väzby a teda iba ako ľudia, krých sa osobne minulosť územia súčasnej Republiky Kosovo  netýka.

Rešpektujeme obe strany rovnocenne a veríme, že oni budú rešpektovať nás.

- - -

Áno, práve pred návštevou Kosova sme boli vystríhaní najviac. Neviem síce prečo, ale predpokladám že minimálne z dôvodu sústavného omieľania etnických konfliktov v médiách, kde počas nich malo naozaj aj k takýmto zverstvám dochádzať. No už nie je vojna a my nie sme ani Srbi a  ani Albánci. Možno práve to a samozrejme štandardná úcta ku všetkým nám umožnili vidieť a zažiť všetko, čo sme chceli. A bez problémov, konfliktov či invektív voči nám.

Štátna hranica ako každá iná. Kontrola na oboch stranách a tá kosovská ma posiela k okienku, kde si musím zaplatiť poistku na auto. Kosovo totiž neuznáva žiadne  európske poistenie a tzv. zelená karta platná úplne všade, je mi v Kosove na dve veci. Na nič a na  ho... . Nemyslím si, že je to vecou nedôvery voči poisťovniam, skôr ide o biznis. Totiž najnižšia poistka na auto je  32 Eur na dva týždne. Z technického preukazu mi za 32 Eur vyplnia a následne vytlačia certifikát, ktorý budem používať niečo cez  24 hodín. Nuž čo. Iný kraj, iný mrav...

Prvé fotografie pri tabuli  Republica Kosova  s roztrhanou vlajkou zavesenou nad ňou a po zdvorilostnom zakúpení si chladených nápojov z chladničky miestneho predajcu fungujúceho hneď za hranicami dopadli dobre. Na prvý pohľad sa mení iba značenie - názvy miest v srbskom jazyku sú dôsledne zasprejované čiernou farbou. Vchádzame do prvej väčšej dediny a zastavujeme v moteli s reštauráciou a kaviarňou už na prvý pohľad v nadštandardne zariadenou. Obsluha fakt na úrovni, cítime ten skutočný Balkán. Maximálna starostlivosť o zákazníka za smiešne ceny. Teda v porovnaní s tými našimi, za ktoré u nás žiaľ dostaneme zo starostlivosti sotva zlomok. 

Na rozľahlom parkovisku zo zámkovej dlažby na stožiaroch vedľa seba vo vetre  plápolajú vlajky  Albánska, Kosovská, USA a Veľkej Británie. Pravdepodobne majiteľ je na podnik hrdý a je rád, že fotografujem a zaujímam sa o neho. Platíme asi dve Eurá a pokračujeme do hlavného mesta. Priština nás víta modro bielou posprejovanou tabuľou. Fotografujeme sa s patričnou hrdosťou a za pozornosti osádok okoloidúcich áut.

Mesto je najskôr dosť  staré, až nás navigácia privádza priamo na centrálne námestie, ktoré je známe  rozmerným oceľovým nápisom NEWBORN. Z netu ho poznáme v žltej farbe, teraz je však prestriekaný do vojenského maskovania. Parkujeme asi 150 metrov od námestia na stráženom parkovisku, kde za neobmedzené denné parkovanie platíme 1,- Euro. Občerstvujeme sa v kaviarni za nápisom a sledujeme domácich. Uplne bežné hlavné mesto, ktoré nijako nedáva na sebe vedieť, čím prešlo počas konfliktov, ktoré sa tak hlboko a na tak dlhú dobu zapísalo do pamäti Európanov.

S Deniskom sa vyberáme hľadať pohľadnicu a niečo na pamiatku s vlajkou Kosova. Bieda. Veľa toho nepredávajú, no darí sa nám kúpiť dva zapaľovače (na čo nám budú nechápem), magnetku, odznak a našťastie perfektný šál v originálnom Kosovskom vizuáli. Tomu sa najviac teší Monika - ešte tak fandiť futbalu. ;-)  Na doplnenie sa priznávam, že dnes sa mu teším hlavne ja, nakoľko spolu so šálmi z Palestíny visí na nástenke s mapou sveta dopichanou špendlíkmi označujúcimi navštívené štáty a mestá. 

Ešte malá prechádzka po meste a autoprehliadka nevyhnutná pri hľadaní výpadovky na Mitrovicu. Všade totiž stavajú, rekonštruujú a budujú nové diaľnice a cesty. Vidieť zahraničný kapitál. Kosovo sa evidentne mení a myslím si, že za 5 rokov mu Srbi rozvoj budú závidieť.

Cesta do necelých  100 km vzdialenej   Kosovskej Mitrovice / Mitrovice trvá práve z dôvodu stavebných prác na cestách mimoriadne dlho. Podľa inštrukcií známych Srbov sa snažíme vojsť do  srbskej časti mesta. Ona to navigácia akosi nechápe  (jasne že sme na to prišli neskoro)  a ako na potvoru nás privádza  priamo k svetoznámemu  Mitrovica Bridge, ktorý delí  srbskú časť Mitrovice od albánskej. A ako inak, do albánskej časti mesta.

Auto plné techniky odstavujeme na veľkom parkovisku asi 80 metrov od mosta. Je plné a nám sa uchádza priestor medzi kontajnermi plnými odpadkov a detí spolu s bezdomovcami, ktorí sa v nich intenzívne prehrabujú. Auto opúšťame s pocitom, že po našom návrate nebude ani technika a ani oblečenie v ňom. Ideme na most. Priamo pri moste sú pred zrakmi  Carabinierov  odparkované autá novinárov a televíznych štábov. Mám tiky preparkovať, no zvedavosť je väčšia, tak pomaly míňame prvú hliadku na začiatku mosta s obrnenými transportérmi a talianskymi Carabiniermi so samopalmi v rukách. Na moste teda tlačenica nie je. Skôr by som povedal, že sme tam z civilov vlastne sami. Fotografujeme sa a vyhotovujeme aj zaujímavé zábery z práce na trvalom zatrávnení a tým zabarikádovaní cesty na moste betónovými prekážkami. Oni to s tým delením na albánsku a srbskú časť myslia úplne vážne...

Prechádzame na druhú stranu mosta, teda z oddelenej  albánskej do srbskej časti mesta. Už sa stmieva, takže hlbšie do mesta nejdeme. Skôr nás zaujíma bezpečnostná situácia, pretože sa musíme rozhodnúť, kde budeme nocovať. Nepozorujeme žiadne negatíva a úprimne, cítime sa bezpečnejšie ako v bratislavskej Petržalke. Robíme zopár fotografií, prezrieme blizučké okolie mosta zo srbskej časti mesta a vraciame sa do albánskej. Sadáme si na večeru do reštaurácie priamo pri moste, vlastne už z časti na ňom. Za  necelých 14  Eur sa výborne navečeriame celá rodina vrátane všetkých nápojov. Obsluha ochotná a príjemný čašník si horlivo spomína na hotely, ktoré by nám odporučil. Chceme niečo v centre mesta - vieme že ak sa nič nezadarí, tak sa vrátime na začiatok mesta, kde luxusný 5***** hviezdičkový hotel stojí na noc  50 Euro/izba.

Po výbornej večeri sa vraciame k autu. Tŕpneme, či ho bezdomovci nevykradli. No auto je presne tam, kde sme ho nechali. Teda medzi kontajnerami a hladnými bezdomovcami. Deti vyliezajú z kontajnerov, starší si nosia celý majetok v jedinej igelitke pri sebe. A auto plné techniky stojí nepoškodené vedľa nich... Ihneď si spomínam na Bratislavu, kde ma vykradli už 4 x a to v podzemných garážach obchodných centier. Akosi sa hanbím za to, že ľudia u nás majú tak strašné predsudky mysliac si, že všetci chudáci len kradnú a podrezávajú nám bohatším krk. Začínam byť presvedčený o tom, že práve tí skutoční chudáci sú vlastne ľuďmi. A tých je u nás  naozaj málo...

Autom znovu obchádzame mešitu. Nevynecháme fotografovanie. Je pekne nasvietená a druhú noc tu tráviť určite nebudeme. Pokračujeme po širokej ulici obzerajúc sa a hľadajúc nápis HOTEL. Sú hneď dva vedľa seba. Prvý je hotel JAFA. Tri hviezdičky a recepčný, ktorý nám ponúka najskôr si pozrieť izbu. Nemá plno a dostávame veľký apartmán. No nezoberte to za 20 Eur / apartmán / noc !! Auto parkujeme v podzemnej garáži. Trošku ma predsa len prekvapuje, že okrem nás v hoteli niet žiadneho ubytovaného. Ideme sa poprechádzať po neskoro večernej Mitrovici. Denisko sa teší z kolotočov a autodromu. Je tam rušno a dáva si niekoľko jázd. Ešte kupujeme nejaké suveníry s motívmi albánskej časti mesta. Obzeráme obchodnú ulicu s obchodmi otvorenými aj pred pol nocou. Kupujeme nápoje na izbu a vraciame sa do hotela.  V garáži vedľa nás stojí auto so švédskou a švajčiarskou ŠPZ kou - som kľudnejší a začínam byť úplne presvedčený o tom, že sme urobili naozaj dobre v momente, kedy sme sa rozhodli Balkán prejsť a priniesť pravdivé informácie nielen z toho, ako to tu vyzerá, ale aj pravdu o bezpečnosti v týchto krajinách.

Noc je v poriadku a hneď po opustení hotela sa sledujúc život v meste vraciame k Mitrovica Bridge. Auto znovu odstavujeme pri kontajneroch a znovu ideme do srbskej časti mesta.

Sme na svetoznámom Mitrovica Bridge.

Na stožiari visí zástava ČR. Na druhom srbská. Symboly Srbskej republiky sú všade. A všade sú aj posprayované fasády domov. Heslá sú rôzne, väčšinou s národným podtónom.  Srbská časť sa nám zdá byť upravená menej a aj menej vybudovaná. Zastavujeme sa v obchodíku s vlajkami, suvenírmi a pohľadnicami - pani nám hrdo hovorí - "Kosovo jest Serbia!" . Hneď sa dávame do obrazu, ako sa musíme vyjadrovať o Republike Kosovo, ktorú srbská strana neuznala a Kosovo stále považuje za svoje územie. Nechceme sa a ani nám neprináleží  pliesť sa do politiky, či hodnotiť práva toho ktorého národa či krajiny na územie súčasnej Republiky Kosovo. Kupujeme niekoľko suvenírov a odchádzame ďalej do mesta.

Fotografujeme sa pri niekoľkých veľkoplošných vizuáloch politicky či národnostne motivovaných grafitoch na stenách budov, popozeráme zopár obchodov, trošku túto časť mesta a vraciame sa k  Mitrovica Bridge. Znovu prechádzame okolo viacerých policajných vozidiel, obrnenej techniky talianskych  Carabinierov a fotíme ďalšie grafity na moste, ktoré sme včera akosi opomenuli. Uprostred mosta  sú schodíky s lávkou dole. Sú dosť rozpadnuté. Napriek tomu nám to nedá a zídeme po nich. Končia na albánskej časti mesta, odkiaľ je dobrý výhľad na celý most. Nalepujeme nálepku expedície medzi veľa ďalších reklamných a ideme do reštaurácie na obed. Obsluhuje nás ten istý  čašník ako včera. Znovu príjemný. Nadväzujeme rozhovor. Meníme si kontakty.

Ešte niekoľko fotografií, berieme auto a s nápisom PRESS prechádzame už do zakázanej zóny. Chcem mať fotografiu tam, kde jazdia iba kolegovia novinári, policajti a autá  KFOR. Potom sú už len zátarasy a v pohotovosti pripravený ostnatý drát, ktorý vedia rýchlo rozvinúť a oddeliť ním znepriatelené strany často sa stretajúce v národnostných konfliktoch práve na Mitrovica Bridge. 

Monika nás fotografuje a rozlúčiť sa prichádza aj čašník z reštaurácie. Srdečne ho týmto zdravíme a sľubujeme, že ak ešte do Mitrovice zablúdime, určite budeme obedovať v reštaurácii na moste.

Odchádzame k mešite. Zastavujem kúsok od nej a s Deniskom ideme urobiť zopár fotografií. Zrovna začínajú modlitby. Moslimovia nemajú nič proti fotografovaniu a nevadí im ani môj fakt nápadný NIKON a kamera. 

Mitrovicu opúšťame a smerujeme na Prištinu. Tentokrát cez mesto iba prechádzame a ideme na juh do Macedonie. Cesta za Prištinou je pomerne slušná. Ide o hlavný cestný ťah na  Skopje. Po ceste fotografujeme konské povozy s prívesmi od výmyslu sveta. No povedzte, videli ste už, aby kôň ťahal prívesný vozík od osobného auta?

Pri hlavnej ceste je jednou z dominánt viditeľných už z ďaleka cintorín  bojovníkov  UČK. Zastavujeme sa pri ňom a jeho netradičné vyhotovenie láka dokumentovať napriek tomu, že táto organizácia bola zakázaná.

Zastavujeme sa vo výbornom motoreste s upraveným okolím, kde si dávame neskorší obed. No a blížime sa k štátnej hranici zatiaľ najmladšieho samostatného štátu Európy. Hranica do Macedónska nepatrí medzi veľké a prechádzame ňou bez akýchkoľvek väčších kontrol.

- - -

Prežili sme Kosovo. To pre tých, ktorí v ňom v živote neboli, no maximálne presvedčivo o ňom hovoria, aké je nebezpečné.  Nik mi ženu neznásilnil a nik mi syna neukradol na orgány. Kosovo je dnes úplne štandardným štátom, v ktorom v zásade nemá problém ten, kto nerobí  problémy iným. Rešpektovali sme ako Albáncov, tak Srbov žijúcich na území tejto krajiny. Prečo sa nerešpektujú oni medzi sebou, sme my riešiť neprišli. 

Cieľom expedície nebola politika, ale samotná cesta a vyvrátenie mýtov, ktoré sú aj o tejto krajine mnohými ľuďmi a médiami šírené. Cieľ expedície sme teda splnili.