Expedícia BALKÁN 2014 - 8. časť - Čierna Hora (MonteNegro) - malá krajina ponúkajúca veľké prekvapenia

Sú necelé tri hodiny popoludní a my sme na štátnej hranici Albánska a Čiernej Hory. Stojíme v krátkom rade áut a kontrola nakoniec ako doteraz na všetkých hraniciach prebehla úplne rutinne a bez problémov. Zastavujeme asi 50 m za colnicou a robíme niekoľko už tradičných fotografií pri pri tabuli Čiernej Hory a následne pokračujeme do vnútrozemia malého balkánskeho štátu po hlavnej ceste smerom na Podgoricu.

Aj tu stretáme množstvo klasických dopravných prostriedkov ťahaných koňmi a aj tu obdivujeme zaujímavé prírodné scenérie, o ktoré počas celej cesty nie je núdza. Idúc cez hlavné mesto Čiernej Hory Podgoricu vidíme staré klasické činžiakové sídliská a v určitých momentoch si pripadáme, ako keby sme sa vrátili do Československa v 80-tich rokoch min. storočia.  V Podgorici sa nijako nezdržujeme, náš cieľ je niektoré prímorské mestečko s veľmi krátkej časti Čiernej Hory priamo susediacej s Jadranským morom.

Po ceste cez hory míňame nepochybne štýlovú obec s názvom "Kokoti".  Najmä skaly lemujúce cestu sú všade popísané rôznymi reklamami a telefónnymi číslami hlavne služieb pre motoristov, teda pneuservisov a podobne. Nedá nám nezastaviť sa na krásnej vyhliadke na more, kde sa stretáme s dodávkou-minibusom plným Ukrajincov. Náš najbližší cieľ je Budva, kde dorážame o pol piatej. Pláž nachádzame bez problémov, je plná slniacich sa ľudí a vzhľadom na dĺžku Jadranského pobrežia v tejto krajine aj patrične využitá. V tejto časti je pobrežie štrkovité čo sa odráža aj na priezračnosti Jadranského mora. Dá sa porovnávať s Chorvátskom. Ďalšie kúpanie síce láka, no čas nepustí, dnes totiž chceme prejsť cez Kotor a čo najrýchlejšie sa dostať do Bosny a Hercegoviny a to niekde do oblasti k Medžugorju kde by sme chceli nocovať.  Budvu opúšťame pomerne rýchlo a držiac sa dopravného značenia popri pobreží pokračujeme smerom na Kotor. Mapu zatiaľ nemáme dôvod študovať, takže keď prídeme do malého prístavu trajektov síce zastavujeme a trajekty fotografujeme, no pokračujeme podľa navigácie po ceste.

Sme v Kotorsko-risanskom zálive, ktorý je národnou prírodnou a kultúrnou pamiatkou, čo sa však dozvedáme až následne z fotografií, pretože momentálne je prioritou obdivovanie okolitých hôr a nahusto po sebe odchádzajúcich trajektov. Sme na Tivatskej riviére a teda pokračujeme smerom do zálivu. Míňame posledný trajekt s naloďujúcimi sa autami a my smerujeme po ceste do historickej časti medzi staré domy, maličké pláže no hlavne po ceste, ktorá sa zužuje až do stavu, kedy sa nevieme obísť nie s protiidúcim autom, ale ani bicyklistom. Obchody umiestnené v historických budovách majú tak blízko východy, že dvere sa nemôžu otvárať do ulice, lebo by zasahovali priamo do vozovky. Ideme pomaličky a rozmýšľame či je to len časť tejto cesty, alebo takto budeme musieť absolvovať ďalšie kilometre.

Po niekoľkých kilometroch trvajúcich nekonečné desiatky minút sa dostávame do dedinky kde vieme auto aj zastaviť a vystúpiť z neho. Stojíme na umelo vybudovanom parkovisku, ktoré trošku rozšírilo úzku cestu. Fotografie sú to naozaj úžasné aj keď zďaleka dostatočne nedokumentujú a tak nezachytávajú skutočnú atmosféru tejto nádhernej prírodnej scenérie. V malom obchodíku si kupujeme nanuky a v kľude na mape a navigácii sledujeme, kam sme sa to vôbec dostali. Začíname chápať, že ten trajekt tam nebo zo srandy a umožňoval nám vyhnúť sa tomuto zálivu, ktorého obídenie nás nakoniec bude stáť cez 3 hodiny času. Z druhej strany, keby sme sa nerozhodli pre túto cestu ale skratku trajektom, nemali by sme možnosť vidieť pravdepodobne najkrajšiu časť Čiernej Hory, takže "malú" zachádzku nakoniec neľutujeme. Pre istotu tankujeme na najbližšej a zároveň počas tejto strastiplnej cesty jedinej benzínke Vuk Petrol, kde sa Monika maďarských motorkárov pýta na najrýchlejšiu a najlepšiu cestu do Bosny. My sme plánovali ísť cez hory, no po skúsenostiach so šírkou ciesť v tejto oblasti predsa len rozmýšľame či nepôjdeme popri pobreží smerom na Chorvátsko kde je diaľnica. Je totiž sedem hodín večer a my stále nevieme kde budeme nocovať.

Zastavujeme v historickej časti Kotora, na pamiatku kupujeme magnetku a popri hradbách pokračujeme von z mesta smerom na Chorvátsko a Bosnu a Hercegovinu. Za mestom nás ešte zaujal pohľad na malé ostrovčeky, no už sa začína čiastorne stmievať takže sa trošku ponáhľame s obchádzkou historického zálivu. Po necelej hodine cesty sa dostávame do prístavu na druhom brehu zálivu, kde by sme sa boli vylodili, keby sme využili už spomenutý trajket ako skratku. Odtiaľto sa cesta nápadne rozširuje a my definitívne smerujeme na Dubrovník. O pol deviatej večer definitívne opúšťame Čiernu Horu a cez colnicu vstupujeme do Chorvátska.

Cez Chorvátsko ideme len chvíľu, po chvíli prechádzame hranicu Bosny a po niekoľkých kilometroch opätovne hranicu Chorvátska. V tejto oblasti je Juhoslávia rozdelená celkom zaujímavo, našťastie colnice sú tam viacmenej symbolické i keď na naše potešenie razítka do pasov dostávame. V niektorých prípadoch si ich jednoducho vypýtame. Následne vychádzame na diaľnicu smerom na Dubrovník. Mesto samozrejme obídeme a do Bosny definitívne vchádzame až o jedenástej hodine v noci.