Expedícia BALKÁN 2014 - 9. časť - Bosna a Hercegovina - Medugorje - Medžugorje - cesta, ktorou sme chceli prejsť

Međugorje   /    Po takmer celodennom prechode cez Čiernu Horu sa po diaľnici, z ktorej odbočujeme za Dubrovníkom dostávame po druhý krát do Bosny a Hercegoviny. Ako som spomenul v predchádzajúcom dieli cestopisu, v tejto oblasti je bývalá Juhoslávia rozdelená tak, že idúc z Čiernej Hory vchádzate do Chorvátska a Bosny dva razy, resp. Chorvátsko na niekoľko kilometrov rozdeľuje územie Bosny a Hercegoviny.

Zhruba o jedenástej vnoci sme však v Bosne a Hercegovine definitívne a smerujeme na Sarajevo a Mostar. Neplánujeme však ísť priamo, ale ubytovať sa chceme niekde pri Medžugorjí, ktoré je veľmi dobre známe aj u slovenských veriacich a pútnikov.

- - -

Medžugorie (bosn. Međugorje) je mestečko s vyše 4 000 obyvateľmi, ležiace v Hercegovine asi 25 km juhozápadne od Mostaru.

Mesto sa do 80. rokov minulého storočia živilo prevažne pestovaním tabaku, hrozna, ovocia a produkcie vína.

Slovo Međugorje znamená "Medzihorie". Dedina Medžugorie sa v historických záznamoch spomína už v roku 1599. Farský úrad bol založený v roku 1892 a farnosť je zasvätená sv. apoštolovi Jakubovi, ktorý je patrónom pútnikov.

O farnosť Medžugorie sa starajú rehoľníci - františkáni.

Zjavenia Panny Márie

24. júna 1981 si Panna Mária vybrala 6 vizionárov a za svojich spolupracovníkov celú farnosť podľa slov, ktoré povedala 1. marca 1984 (Ja som si túto farnosť osobitným spôsobom vybrala a chcem ju viesť).

24. júna 1981 šesť mladých ľudí: Ivanka Ivankovič, Mirjana Dragičevič, Vicka Ivankovič, Ivan Dragičevič, Jakov Colo a Maria Pavlovič nad miestom, ktoré volajú Podbrdo - Vrch zjavenia; ktoré sa nachádza niekoľko metrov nad časťou Medžugoria - Bijakoviči; videli mladú ženu s dieťaťom v náručí, ktorá im rukou ukazovala, aby sa k nej priblížili, ale kvôli strachu to neurobili.

25. júna 1981, okolo šiestej poobede, Ivanka, Mirjana, Vicka a Ivan cítili, že musia ísť na to miesto. V ten deň sa podľa ich tvrdenia s Pannou Máriou modlili a rozprávali. Preto 25. jún sa v Medžugorí slávi ako deň výročia zjavenia. Od tohto dňa mali vizionári každodenné zjavenia kdekoľvek sa nachádzali.

Prvé slová, ktoré podľa mladých vizionárov Panna Mária povedala svetu, boli: „Pokoj, pokoj, pokoj - iba pokoj! Pokoj musí zavládnuť medzi Bohom a človekom, a medzi ľuďmi navzájom.“ (26. jún 1981). Hlavné posolstvá sú pokoj, viera, obrátenie, modlitba, pôst.

Nakoľko sa zjavenia konali v komunistickej krajine, začalo sa prenasledovanie vizionárov, rodičov, rodín, farníkov, kňazov ale aj pútnikov. Vizionári prešli policajným výsluchom, psychiatrickými vyšetreniami. Správca farnosti páter Jožo Zovko OFM bol o mesiac po zjavení zatknutý a odsúdený na 3 a pol roka.

Dnes na miesto zjavenia vedie strmý chodník a v roku 1989 boli postavené bronzové reliéfy výjavov z modlitby ruženca (dielo prof. Carmela Puzzola). Na mieste údajného zjavenia je socha Panny Márie, Kráľovnej pokoja, podobná soche, ktorá sa nachádza pred kostolom (dielo Dina Felicia - 1987).

Kostol sv. Jakuba apoštola

Dnešný kostol sa začal stavať až v roku 1934 a 19. januára 1969 bol posvätený. Dnes je strediskom eucharistického a modlitbového života mesta. Medžugorie si vyslúžilo titul spovedelnica sveta (je tam vymurovaných 25 spovedelníc). Okolie kostola sa neprestajne upravuje, nakoľko si to vyžaduje stále sa zvyšujúci počet pútnikov. Najväčší zásah do priestoru bola azda stavba vonkajšieho oltára za kostolom s 5 000 miestami na sedenie.

Zdroj: Wikipedia

- - -

Okolo pol noci sa dostávame asi 30 km od Medžugorja a pokračujeme v hľadaní ubytovania po ceste. Ideme cez dediny, kde však nenachádzame žiaden vhodný motel, hotel alebo penzión na prespatie. Cesta je kľukatá a ubieha pomerne pomaly. Možno dve hodiny po polnoci sme za odbočkou z hlavnej cesty, ktorá by mala viesť priamo do Medžugorja. Únava robí svoje a tak sme sa rozhodli vrátiť do najbližšej väčšej dediny, kde sme obišli modernú benzínovú pumpu. Zastavujeme na benzínke a v shope sa snažíme kúpiť niečo na zjedenie. Žiaľ chladnička určená na bagety a sendviče je prázdna, ta načreme do vlastných zásob a rozhodneme sa zbytok noci prespať v aute. Deniskovi to dva razy ponúkať netreba, berie to ako dobrodružstvo a zo sedačky sa naťahuje na zadné sedadlo. Monika zostáva s ním v aute a ja idem ešte na kávu do kaviarne na benzínke, kde voľná wifi s pripojením na internet, čo využívam na stiahnutie e-mailov, prezretie diskusie, nových článkov a správ. Píšem aktuálny článok o zostrelení malajzijského lietadla nad ukrajinskou bojovou oblasťou a nad ránom si idem na pár hodín pospať na predné sedadlo auta. Samozrejme, že motor je z bezpečnostných dôvodov celú noc naštartovaný a to napriek tomu, že sme odstavený tesne vedľa presvetlenej kaviarne a benzínky, kde je nonstop prevádzka. Budíme sa do teplého dňa a po krátkych raňajkách odchádzame pozrieť centrum mestečka, v ktorom sa nachádzame.

Hľadáme banku, v ktorej by sme zamenili peniaze. Nie že by nám eurá nezamenili kdekoľvek, no 500 Eurovú bankovku nepoznajú, majú z nej strach a ak by sa aj niekto našiel, kto by ako tak výhodnom kurze peniaze zamenil, tak jedine celú čiastku bez spätného výdavku v eurách. My však potrebujeme meniť 50 max. 100 Eur. A aj túto čiasktu len preto, lebo v Bosne sa chceme zdržať v podstate niekoľko dní. Banku nachádzam bez väčších problémov a pracovníčka po skontrolovaní pravosti bankovky bez problémov vypláca domácu menu v hodnote 50 Eur a zbytok mi vracia späť v eurách.

Mestečko nás zaujíma, napriek tomu že je ráno takmer prázdne, prechádzame okolo nejakého úradu pred ktorým visí chorvátska a bosnianska zástava. Kostol na konci obchodnej ulice je uzamknutý, tak hľadáme na fare niekoho, kto by nám ho otvoril. Ochotný farár ide s nami do kostola, kde fotografujeme a hodíme s ním krátku reč. Vraciame sa k autu, kde po ceste kupujeme pohľadnicu mestečka a dávame túlavému psovi jedlo, ktoré v teplom počasí už jesť neplánujeme. Následne pokračujeme ďalej do toľko očakávaného Medžugorja.

Cez deň sú smerovné tabule viditeľné bez problémov a my na parkovisko v Medžugorjí prichádzame pár minút pred desiatou hodinou predpoludním. Odstavujeme auto a čudujeme sa informácii od vyberateľa poplatkov za parkovanie, ktoré nám oznamuje, že keď chceme vystúpiť hore ku krížu potrebujeme parkovať min. 2 hodiny. Úprimne povedané o Medžugorjí som toho pred odchodom veľa neštudoval, na fotografiách som videl hlavne kostol. Možnosť nejakého výstupu som nejak neregistroval. Popri stánkoch prichádzame k pútnickému miestu, kde výstup na posvätný kopec začína. Napriek tomu, že sa považujeme za športovo minimálne zdatných až lenivých neabsolvovanie výstupu odmietame. Už po prvých metroch stretáme Slovákov zostupujúcich dolu. Na moju dnes vidím že úplne hlúpu otázku "myslíte si že výstup zvládneme?" pán odpovedá, že s malým prekonaním sa nepochybne áno, keďže ho zvládol aj on - v pravej ruke mi ukazuje francúzsku barlu, ktorú som si dovtedy nevšimol.

Vystupujeme teda prvé metre po skalnatom teréne so stúpaním, ktoré sa nám po niekoľkodňovom pohodlí v aute akosi stále javí za neprekonateľné. Až po niekoľkých zastávkach sledujeme modliacich sa ľudí, ktorí svoje topánky nechali v autobusoch alebo ich majú v ruksakoch. Po ostrých skalách vystupujú bosí, niektorí už teraz s odretou kožou a ranami na nohách. Každou minútou pociťujeme zvyšovanie tepla a chápeme, prečo stretáme toľko ľudí z výstupu sa už vracajúcich. Na púť sa vydali za svitania, aby sa vyhli vysokým teplotám, ktoré pred obedom sú v tomto ročnom období a v tejto oblasti prirodzené. Nuž čo, učíme sa celý život. Pri každom z krížov kalvárie stretáme modliaceho sa pána, takisto stúpajúceho súčasne s nami na boso. V duchu odhadujem ako ďaleko je vrchol rozmýšľajúch koľko krížov je na krížovej ceste. Tipujem 12, čo ma samozrejme sklame pri prechádzaní okolo 13-teho stále nevidiac vrcho. Pri výstupe stretáme ďalšiu skupinu Slovákov s malými deťmi, ktorí sa na Medžugorje vracajú pravidelne. Počas výstupu fotografujem skaly stovkami tisíc ľudských nôh vyhladené ako sklo. Tu je vidieť koľko ľudí sa rozhodlo trpieť pri výstupe za pokorou a duchovným poznaním. Pri poslednom zastavení krížovej cesty sa stretáme so skupinou Ukrajincov, ktorých vedie farár a následne spoločne vystupujeme k veľkému bielemu krížu na vrchole kopca, na ktorého zdolanie sme patrične hrdí. Stovky krížov, zavesené čapice, šály, tričká, odložené topánky a upomienkové predmety dokumentujú záujem ľudí z celého sveta o toto pútnické miesto. Nechávame tu nalepené expedičné samolepky, kupujeme nejaké suveníry na pamiatku z Medžugorja, robíme ešte nejaké fotografie a zhruba na obed zostupujeme inou cestou dole.

Po asi troch štvrtinách zostupu ma prekvapuje za kríčkom sediaca asi 100 ročná babička, ktorá predáva plastové pátričky. Denisko o jedni prejaví záujem - keď si predstavím ako vysoko každý deň babička vystúpi a celý deň čaká na zákazníkov, nedá mi pátričky nekúpiť. Dávam babičke 5 Eurovku a namiesto výdavku Monike končí v rukách za hrsť pátričiek. Usmievame sa a babičku v jej obchodníckom talente podporujeme. A tak to má byť. Pri obchode musí byť spokojnosť na oboch stranách. Hneď po zostúpení zastavujeme v predajni suvenírov spojenej s kaviarňou a dávame si dobre vychladenú šťavu z čerstvých pomarančov. Tak dobre nám ešte nepadla asi ani raz. Z neskutočného množstva suvenírov niekoľko z nich vyberáme a dávame sa do reči s pánom, ktorý medzi sa medzi časom tiež vrátil dole. Pri jeho pivečku čo to od neho vyzvedáme. Je to Slovinec, ktorý do Medžugorja prišiel na bicykli. Zapáčil sa mu odznak novín, ktorý samozrejme hneď končí na jeho tričku. Ešte niekoľko pohľadov na skalnatú pútnickú cestu a ideme k autu.Je jedna hodina popoludní a sadajúc si do auta chápem výšku čiastky, ktorú za parkovisko pán v oranžovej veste pýtal. Pútnický výstup sme zdolali zhruba v predpokladanom časovom intervale.

Presúvame sa do centra mestečka, v ktorom iný obchod ako so suvenírmi ani veľmi nenachádzame. Navštevujeme ich niekoľko, dokupujeme ďalšie magnetky a končíme v kostolíku, ktorý dôverne poznáme z fotografií na internete. V informačnej kancelárii si nechávame otlačiť pečiatku Medžugorje nielen do turistických denníkov, ale aj do našich cestovných pasov.  Medžugorje opúšťame krátko popoludní, síce unavení, no plní dojmov a spokojní sami so sebou.

Smerujeme na Mostar, o návšteve ktorého zopár skúseností prinesiem v nasledujúcom dieli seriálu Expedícia Balkán 2014.