Expedícia Moldavia - Podnestersko - Ukrajina 2015: časť 2. - Podnestersko

Prvý diel rozprávania o expedícii Moldavsko - Podnestersko - Ukrajina som končil cestou z moldavského Kišiňova na hranice s Podnesterskom. Pre lepšie pochopenie diania hneď na vstupe do tejto krajiny sa musím vrátiť o niečo skôr. Presnejšie do predchádzajúcej noci.

Ako to už býva na takýchto spoločných akciách, dlhý večer po kvalitnom jedle zvyknú členovia expedície tráviť pri poháriku. Nebolo tomu inak ani u nás. Snáď do záverečnej v niektorom z barov a fľaška so sebou musí byť. Výborné ceny, kvalita alkoholu - no nevyužite to... Z Kišineva do Tiraspolu a následne cez celé Podnesterskom som mal podľa dohody šoférovať ja. Je to prirodzené, nakoľko auto z požičovne bolo požičané na mňa a tým vysvetľovanie v prípade potreby na colnici by malo byť jednoduchšie. Druhý dôvod sú výborné skúsenosti zo šoférovania v zahraničí a tretí nepochybne skúsenosti z pred ´89 roku na socialistických colniciach s prehliadkami a komunikáciou s colníkmi. Staršie ročníky vedia o čom hovorím.

"Nemnoška gavarju pa rusky" - na ceste krajinami bývalého Sovietskeho zväzu  (ZSSR)   je to výhodou.

Ráno nastupujeme do auta. Za mňa si sadá jedne člen výpravy s krígľom plným piva, nerozmýšľajúc nad tým, kde pivo skončí pri prvom zabrzdení. Priznávam sa, po nie zrovna šetrnom upozornení bol pohár prázdny, čo sa prejavilo v dvoch, či troch prestávkach na fyzickú potrebu počas najbližších asi 60 km. Tí, ktorí majú skúsenosti s prechádzania colníc za socializmu vedia, čo si môžu dovoliť a čoho sa určite musia vystríhať. Žiaľ mládeži zvyknutej na bezproblémové či žiadne colnice toto nič nehovorí. 

Blížime sa k Podnestersku - separatistami ovládanej republike, ktorú uznali asi len Rusi. Na základe upozornenia nášho kontaktu v Moldavsku vieme, že pred samotnou podnesterskou colnicou budeme prechádzať stanoviskom ruskej posádky o sile asi 1500 mužov. Zásadná výstraha - nefotografovať ! Ha-ha to nás nepoznajú a majú šťastie, že ja som vodič. Nakoľko máme tmavé sklá na aute fotoaparáty a kamery sú nažhavené. A tak stíhame nafilmovať Rusov za betónovými zátarasmi a aj obrnený transportér "zakopaný" pod maskovanou sieťou. Zastavujeme pri tabuli STOP a keďže sa vojaci ozbrojení samopalmi na dôkladnejšiu kontrolu auta nechystajú pomaličky pokračujeme smerom k podnesterskej colnici. Prísne pohľady colníkov a ruka ukazujúca odstavný priestor napovedajú, že zdržania na colnici bude dlhšie. Auto odstavujem a všetci vystupujeme. Podľa inštrukcií ja beriem doklady od auta spolu so svojimi a vchádzam do jednej časti modernej budovy colnice. Dôstojník v uniforme kontroluje doklady a hovorí o povinných platbách za vstup do Podnesterska ako i poistenie auta. Chápem a počítam s tým, ako i s malou pozornosťou - hovorte tomu kľudne aj úplatok, ktorá je v týchto končinách bežná. Obzerám sa po miestnosti s niekoľkými okienkami na vybavovanie a všade registrujem IP kamery. Na oknách sú nalepené upozornenia v niekoľkých jazykoch, mimo iné aj zakazujúce akékoľvek úplatky. Dôstojník ma po vyplnení nejakých papierov posiela oproti a kôpku peňazí o sume 30 Eur prenášam vedľa. Civilný zamestnanec vyplňuje ďalšie papiere a oboznamuje ma s tým, že z kôpky zoberie 5 Eur. Nato dôstojník vychádza z kancelárie a nenápadne mi hovorí, či by mistr nemal nejaké "kovové" eurá. Z vrecka vyťahujem dvojky a jednotky a bez počítania ich prikladám na kôpku. Nato civil hovorí, že ďalšiu 5 eurovku rozmení na drobné. Úprimne je mi to jedno, aj tak strácam prehľad v papieroch, razítkach a sume peňazí, ktorá sa momentálne v "banku" nachádza. V ruke mi pribúdajú ďalšie bumážky a spolu s kôpkou peňazí sa vraciam k okienku, za ktorým sedí onen dôstojník. Pod dohľadom kamery prikladá ďalšie razítka a začína transakcia, ktorú som nepochopil doteraz. Z kôpky berie nejaké peniaze, prekladá ich na inú časť stola, uberá z nich a následne na kôpku niečo dokladá. Bank mi po chvíle vracia s tým, že papiera aj zbytok peňazí si mám zobrať. Nenápadne naznačujem, že peniaze si môže nechať, no on trvá na tom a posúva mi ich cez okienko pod dohľad druhej kamery. Začínam chápať. Dá sa predpokladať, že cez IP kameru je celý môj pohyb i práca oných úradníkov monitorovaná a iným spôsobom ako takto sofistikovanou transakciou sa k nejakému tomu vreckovému dostať nevedia. Keďže som ja nezaregistroval koľko peňazí oficiálne i neoficiálne z kôpky zmizlo a kde skončili, určite to nedokázal zaregistrovať ani ten čo sedí na druhej strane za monitorom kamier nasmerovaných na miestnosť. "Výdavok" dávam do vrecka a odchádzam z miestnosti von. Pre informáciu čitateľov v "banku" mohlo byť dohromady od 38 do asi 48 Eur a keďže mi naspäť vrátil asi 6 Eur v drobných a platiť som mal asi 25 Eur, môžete si predstaviť s akým vreckovým boli colníci tejto krajiny spokojní.

Vychádzam von, kde stojí partia kolegov z výpravy. Jeden z nich ma nasmerováva do ďalšej miestnosti (oni ju už absolvovali) na registráciu mojej osoby. Po ceste mi šepká, že už mal tú česť s jedným z našej výpravy navštíviť riaditeľa colnice. Že sa jednalo o prúser, asi dva razy hovoriť nemusím. Pri čakaní v rade mi vysvetľuje dôvod.

Nechajme teda hovoriť Mareka:

"Pri ceste na imigračnú registráciu som si všimol, že jeden z našich ľudí zaostáva a podnesterský colník doňho niečo po rusky hustí. Vrátil, som sa teda k nemu, pretože mi bolo jasné, že vzhľadom k jeho veku z tej ruštiny rozumie asi toľko ako ja z čínštiny. Ale aj mne chvíľu trvalo, kým som pochopil o čom ten colník rozpráva. Takýto rozhovor som totiž ešte v ruštine neviedol. Pivo urobilo svoje a nášho mladého kamaráta nenapadlo nič rozumnejšie ako vymočiť sa na budovu colnice. Aby to doviedol do dokonalosti tak pre istotu priamo pod kamerou, čo nenechala bez povšimnutia policajtka, ktorá aj s kolegom mladého muža odchytili. Hneď mi bolo jasné že toto nazahovorím, ani keby som bol majster sveta v ruštine. Tak som len pokorne pritakával a čakal som, čo po nás budú chcieť. Informácia, že by to mohol urobiť „šakalad“ a ospravedlnenie pre zmienenú policajtku jasne hovorila, že pôjde o jediné – úplatok. Čokoládu ale na colnici nekúpite. Preto si nás po imigračnej registrácii zobral k sebe na pohovor jej šéf. Do jeho kancelárie na poschodí sa asi bežný turista nedostane, ale verte mi, že ja by som to oželel. A to som ani nebol vinník. Ako sa asi cítil náš mladý kamarát? V duchu som odhadoval, koľko hodín tam asi strávime. Dostali sme mravokárne ponaučenie, že TOTO sa na verejností nerobí a už vôbec nie na hraniciach – čo na tom, že sú nikým neuznané. A že to bude stáť niekoľko tisíc podnesterských rubľov alebo 75 dolárov a že to musí všetko nahlásiť. Som si istý, že práve to bol moment, kedy náš spolucestujúci vytriezvel a bol rád, že už od začiatku nemal súdruh v úmysle nič oficiálne riešiť a že to napokon urobilo 20 eurové vreckové pre súdruha šéfa. Sprvu ponúkaných 10 eur ignoroval s poukázaním, že všetko je zaznamenané a on to nemôže len tak obísť. S dvojnásobnou sumou to už ale zrazu išlo. A ešte som sa naučil niektoré nové ruské slovíčka, pretože slovo močiť nás v škole neučili..."

A tak sme v pokoji mohli všetci opustiť colnicu smerom do vnútrozemia Podnesterska.

Poznámka: Ak sa vám na youtube podarí objaviť video z bezpečnostnej kamery mladíka močiaceho na podnesterskú colnicu, prosím upozornite nás, radi na túto významnú udalosť opätovne zaspomíname.

Po niekoľkých kilometroch prechádzame Benderom  a v nie zrovna zrozumiteľne značenej križovatke sa zle zaraďujem. Pre istotu robíme ďalší okruh a skúšam šťastie po druhý krát. Míňam ďalší obrnený transportér pod maskovacou sieťou a za betónovými zátarasmi a zaraďujem sa zle po druhý krát. Evidentne nie som prvý, čo využívajú policajti stojaci pri búdke v strede križovatky. Červený terčíkom mi policajt jasne dáva najavo, že tento krát som v prdeli ja. Po skontrolovaní dokladov ma milo vyzýva vystúpiť von z auta a mám ho nasledovať do starého Golfa, kam prináša šlabikár, z ktorého mi vypočítava čoho som sa dopustil. Asi vyzerám ako blbec, lebo pre istotu mi to opakuje asi štyri razy. Skúsenosti z jazdenia po Ukrajine (napr. expedícia Ćernobyľ 2009) mi napovedajú, že podrobné vysvetľovanie má svoj zmysel. Pýtam sa preto, čo ma to bude stáť. Niekoľko krát vysvetlí, že nakoľko je nedeľa a nemáme podnesterské ruble tak sa ako skupina v ich krajine zdržíme, no predsa len ľahká komunikácia v ruštine robí divy a zostáva to na 20 Eurách, ktoré pre istotu prinášam z auta, aby prípadné kamery nemali šancu zaznamenať nejaké hrabanie sa v peňaženke alebo v bunde, ktorú mám na sebe. A tak vznikajú perfektné fotografie môjho prechádzania sa pri služobnom aute podnesterskej polície. Za fotografie samozrejme ďakujem obetavým kolegom, ktorí na výsledok môjho "obchodovania" trpezlivo čakali v aute. 20 Eur samozrejme nedávam policajtovi do rúk ale rešpektujem jeho pokyn hodiť ich za rýchlostnú páku pod popolník. Následne mi ochotne vysvetľuje kadiaľ sa dostaneme do Tiraspolu a príjemným dasvidania (aj keď v to nepredpokladám) sa lúčime.

Do Tiraspolu vchádzame asi o desať minút teda o jedenástej hodine predpoludním nášho času. Trvám na fotografii pri tabuli označujúcej začiatok mesta a o chvíľu parkujeme na parkovisku kúsok od centra. Každý z nás mení zopár eur za podnesterské ruble a maršrutkou sa vydávame do centra mesta. Najskôr fotografujeme veľmi opatrne, nakoľko upozornenia z bedeckerov berieme vážne. Máme však pravdepodobne šťastie - je nedeľa čo spôsobuje málo ľudí v meste pri pamätníkoch, málo policajtov a žiadnych úradníkov, ktorí by nás buzerovali. Preto sa fotíme aj priamo pri soche Lenina nadživotnej veľkosti (na pozadí tabuľa s veľkým preškrtnutým fotoaparátom), pri pamätníku konfliktu z rokov 1990 - 1992 a následne pri tanku, ktorý bojoval za vlasť. Sme radi, že Erik, čo by obdivovateľ vojenskej techniky na tank nevyliezol, tretí prúser za hodinu v tejto malej krajine by sme už asi nerozchodili. Pri uvedenom tanku vzniká asi jediná úplne spoločno fotografia, ktorú nám ochotne vyhotovuje náhodný okoloidúci súdruh. Pred vstupom na most cez rieku Dnester v rámci zbližovania národov sa pýtam policajta v búdke kde môžeme kúpiť suveníry. Ochotne nám to vysvetľuje a som rád, že nenamieta voči fotografovaniu mostu, samotnej rieky a pláže popri nej.

Pokračujeme po nábreží a navštevujeme moderný obchodný dom. Pred ním akoby na prehliadke veteránov sa mi darí nafotografovať starého rozpadnutého Moskviča, klasický pofľakovaný Žiguláčik a na naše pomery fakt historickú sanitku, v ktorej by náš pacient transport vnímal skôr ako trest a nie záchranu života. Po asi najhlavnejšej ulici pokračujeme nielen v prezeraní si mesta ale aj v hľadaní nejakej trafiky, v ktorej by sme mohli kúpiť aspoň pohľadnicu alebo magnetku pripomínajúcu nám návštevu Podnesterska. Nakoniec na odporúčanie domácich nachádzame nákupné stredisko, v ktorom máme možnosť zameniť dalšie peniaze, celkom slušne sa nejsť a zároveň kúpiť nielen magnetky, kľúčenky ale dokonca aj podnesterskú zástavku s kosákom, kladivom a hviezdou na nej. Jano nás navnadí na ruskoje moroženoje, ktoré je však obdobne syntetické ako to, ktoré je dostať u nás. Kde sú staré časy, keď táto zmrzlina naozaj chutila. Vraciame sa po druhej strane ulice a navštevujeme Dom knihy. Ochotná predavačka sa necháva odfotiť s "čjotom" - v Rusku doteraz najpoužívanejšia kalkulačka. V tomto obchode okrem stoviek kníh majú naozaj zaujímavé samolepky. Súdruh Stalin, Putin, sovietsky vojaci či rôzne komunistické symboly evidentne sú v tejto krajine stále v kurze. Milému dievčatku, dcérke už spomenutej predavačky nechávam samolepku a odznak expedície a ako inak odznak s logom Reporter24.

Na hlavnej ulici nenápadne fotím podnesterskú Národnú banku a na spiatočnej ceste k autu využívame možnosť navštíviť jeden z chrámov z naozaj krásnou výzdobou. Čudujem sa, že tu nemá nik problémy s fotografovaním. Vraciame sa na námestie k jednej z hlavných sôch. Fotografujeme sa nielen pri nej ale aj pri masívnom transparente TIRASPOL - HLAVNÉ MESTO PODNESTERSKA ! K autu z námestia ideme pešo s malou zastávkou na kávu v malom obchodíku po ceste. Tu ešte chvíľu obdivujeme historické trolejbusy a niekoľko klasických socialistických pamätníkov. Činžiaky pripomínajú 80-te roky minulého storočia u nás, podobne ako detské ihriská pred nimi. Tiraspol opúšťame po takmer prázdnej výpadovke na Odesu zhruba o 16. hodine popoludní a posledné zábery si vyhotovujeme pri betónovom monumente, ktorý sa nachádza pri každom väčšom meste v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.

Cesta na ukrajinskú colnicu nám trvá necelých 30 minút. Už uvedené časy dostatočne vypovedajú o veľkosti republiky, ktorá ešte dnes má v štátnom znaku kosák, kladivo a hviezdu.

Zhodujeme sa na tom, že vzhľadom na súčasný vývoj asi nepotrvá dlho a Podnestersko pravdepodobne bude pričlenené k ruskej federácii podobne ako Krym.

- - -

Podnestersko (alebo nesprávne Transnistria či Zadnestersko), dlhý tvar Podnesterská moldavská republika, je medzinárodne neuznaný, ale inak fakticky samostatný štát vyhlásený začiatkom roku 1992 v Moldavsku na území s ruským obyvateľstvom na ľavom brehu rieky Dnester. Z pohľadu Moldavska ide o región Moldavska pod názvom Podnesterská moldavská republika (PMR). Má rozlohu 4 163 km² a 555 500 obyvateľov (2004).

Nezávislosť Podnesterska dodnes neuznal nijaký štát ani medzinárodná organizácia. V zime 1991–1992 prebehla krátka vojna medzi moldavskou armádou a podnesterskými ozbrojenými silami, ktoré boli podporené sovietskou 14. armádou, umiestnenou v Podnestersku. Vojna sa skončila na mŕtvom bode, keďže moldavská armáda nebola dosť silná na to, aby premohla podnesterské ozbrojené skupiny. Podnestersko zaberá asi 17 % územia krajiny a žije tam asi 600 000 obyvateľov a dodnes nad ňou nemá vláda v Kišiňove akúkoľvek kontrolu. V hlavnom meste Podnesterska Tiraspole existuje paralelne ďalšia vláda, mnohými považovaná za diktatúru. Vláda z Tiraspolu si vytvorila v Podnestersku vlastný štát, ktorý má prakticky všetko od polície a súdov cez vlastnú menu až po armádu, ktorá je zárukou nedotknutosti podnesterského územia. Podnesterská vláda je ale úzko spätá s organizovaným zločinom, napr. minister pre štátnu bezpečnosť Vadim Anťufejev, je muž, ktorého hľadal Interpol za zločiny spáchané v Rige začiatkom 90. rokov. Neschopnosť moldavskej (kišiňovskej) vlády konať sa prejavila napr. v roku 2004, keď boli napriek protestom v Podnestersku zavreté všetky školy, ktoré vyučovali v moldavčine.

Podnestersko tvorí výrazný destabilizačný činiteľ v regióne. Sústreďuje sa v ňom obchod so zbraňami (odchádzajúca ruská 14. armáda zanechala v krajine skoro 40 000 ton munície), ktoré sa v oblasti vo veľkej miere vyrábajú. Väčšina zbraní prúdi do Abcházska a Južného Osetska cez ukrajinskú Odesu. Okrem obchodu so zbraňami profituje tiraspolská vláda aj z pašovania ropy, alkoholu, tabaku z a do okolitých štátov. Ochrannú ruku nad Podnesterskom drží Rusko, ktoré sa tak snaží uchrániť množstvo tamojších etnických Rusov pred krviprelievaním.

Problém Podnesterska je pre Moldavsko veľmi ošemetný. Podnestersko je totiž časť súčasného Moldavska, ktoré k nemu historicky, kultúrne ani jazykovo nepatrí. K Moldavsku bola pričlenená umelo počas komunistickej vlády. Podnestersko pôvodne prináležalo k Ukrajine a volalo sa Moldavská autonómna sovietska socialistická republika. Existovalo vlastne iba ako dôvod sovietskej vlády pre zjednotenie Besarábie so ZSSR. Po pripojení Besarábie k ZSSR však spolu s Podnesterskom vytvorila Moldavskú SSR. Počas komunizmu v Sovietskom zväze Moldavská sovietska socialistická republika rovnako ako mnoho iných sovietskych republík prešla obdobím rusifikácie, počas ktorého sa v Podnestersku usídlilo asi 300 000 Rusov a veľa Moldavcov hovoriacich po rumunsky bolo poslaných do pracovných táborov na Sibír alebo do iných republík Sovietskeho zväzu. Počas tohto obdobia sa Podnestersko stalo veľmi rusifikovaným územím a zároveň ekonomickým centrom Moldavska, stavala sa tu väčšina priemyselných či energetických závodov. Konflikt medzi autoritami v Kišiňove a časťou obyvateľov Podnesterska (najmä po rusky hovoriacej menšiny Rusov a Ukrajincov) sa začal v rokoch 1989–1990 a týkal sa štátneho jazyka. Úrady v Kišiňove chceli zaviesť ako štátny jazyk rumunčinu (ktorá má latinskú abecedu), to však bol problém pre menšiny z Podnesterska hovoriace po rusky, ktoré používajú cyriliku, ale i pre Gagauzov z južného Moldavska hovoriacich po gagauzsky.

V septembri 1990 sa Dnesterská moldavská socialistická sovietska republika (známa ako Podnestersko) vyhlásila za súčasť Sovietskeho zväzu. V auguste 1991 vyhlásilo Moldavsko nezávislosť od Sovietskeho zväzu, no v decembri toho istého roku si Podnestersko zvolilo za prezidenta Igora Smirnova a na základe referenda vyhlásilo nezávislosť od Moldavska. V roku 2006 v krajine prebehlo referendum, v ktorom sa väčšina obyvateľstva vyjadrila za odtrhnutie od Moldavska a postupné pripojenie k Rusku, tieto snahy sa stupňujú najmä po zmene politickej situácie v Moldavsku v priebehu roku 2009.

Zdroj: Wikipedia