Konflikty viacerých krajín sa nás dotýkajú možno viacej, ako si pripúšťame

V poslednom case sme stále častejšie svedkami udalostí, o ktorých sme pred niekoľkými mesiacmi ani len nesnívali. Napríklad na letnej dovolenke v Tunise iba ťažko niektorý aj z našich turistov predpokladal, že z tejto Slovákom dostupnej severo Africkej destinácie onedlho emigruje prezident aj s rodinou. Stihol to v poslednej chvíli, aby neskončil ako Nicolae Ceausescu. Samozrejme radšej ako lúčeniu sa so svojimi voličmi, dal prednosť niekoľkým tonám zlata, ktoré pravdepodobne  Tunisania doma neuvidia už nikdy.

Nasleduje Egypt. Som len zvedavý, ako sa situácia s dosť militantne naladenými Egypťanmi prejaví na tohtorečnej turistickej sezóne, od úspechu  ktorej  je závislé hospodárstvo krajiny.

Pomaly sa aj po desiatky rokov trvajúce režimi rúcajú. Možno aj komunistickí pohlavári v Severnej Kórei už pochopia, že z úspešných skúšok rakiet krátkeho doletu hladomorom sužovaný národ nenakŕmia. A možno sa aj Bieloruský diktátor Lukašenko  vzdá  svojej moci - lepšie odísť relatívne dobrovolne zavčasu, ako síce o niečo neskorej, no nohami dopredu. Veru. Ked sa politici odtrhnú od reality, väčšinou noví vyzrievajú vo vezeniach či v kotolniach v zodpovedných funkciách kuričov. Poznáme to z vlastnej histórie.

Nepokoje, ktoré sme ešte pred  rokmi považovali za vzdialené, dnes búchajú na dvere Európy. Pamätáme si Francúzko, Nemecko, Grécko  či Taliansko. Vďaka médiám, sa o nich dozvedáme rýchlo a z pohodlia svojich obývačiek sledujeme takpovediac v priamom prenose väčšie či menšie  revolúcie, ba dokonca vojenské konflikty. Nuž čo. Zvykajme si. Ktovie ako to dopadne u nás. Nik nemôže predpovedať, kedy povestný pohár niektorého z problémov spoločnosti bude preliaty a kedy sa v hedline svetových médií ocitneme my. Nie každá revolúcia totiž musí byť nežná...