MSC Divinou do Casablanky, na Kanáre, Madeiru za relaxom, poznaním a dobrodružstvom – 3. časť – Casablanca - دار البيضاء Dár al-Bajdá’, Maroco

MSC Divinou do Casablanky, na Kanáre, Madeiru  za relaxom, poznaním a dobrodružstvom – 3. časť – Casablanca -   دار البيضاء Dár al-Bajdá’, Maroco

Je nedeľa krátko pred  ôsmou hodinou rannou. Vychádzame na 15. palubu lode  MSC DIVINA  a už na prvý pohľad nás udivuje  konštrukcia stavebného žeriavu vysoko prevyšujúca otvorenú palubu lode. Od preskleného zábradlia vidíme dôvody. Loď zakotvila v nákladnom prístave medzi stovkami portálových žeriavov, množstve železničných koľají, hangárov, pobehujúcich vysokozdvižiek a nákladných áut.  V pozadí vnímame panorámu  Casablancy a vidíme aj mešitu, na ktorú je mesto hrdé. Bodaj by nie. Spolu s námestím pred ňou patrí medzi najväčšie na svete.                .
Ako som spomenul už v predošlej časti reportáže, marocká   Casablanca  je lákadlom tejto plavby presne tak, ako pri iných plavbách býva lákadlom  deň strávený v izraelskej  Haife, libanonskom Beirute, tureckom  Istanbule  či egyptskej Alexandrii.

Po raňajkách sa  vyberáme von z lode. Špina a prach na betónovom móle sú síce ako tak pozametané, no napriek tomu  vystupujeme do jemného blata. Neskutočný kontrast. Kontrast  Európy a Afriky opäť už na prvý pohľad...

Už na móle pri lodi je prvý predavač suvenírov. Za ním niekoľko bielych Mercedesov po dlhé desaťročia slúžiacich ako taxíky s ukričanými vodičmi lákajúcimi do svojich áut prvých cestujúcich.

Poberáme sa pešo smerom von z prístavu a následne sa dohadujeme s taxikárom na cene prepravy k mešite. 10 Eur a ak bude treba, bude na nás čakať.  Okruh ponúkaný ostatnými taxikármi  za  40 až  50 Eur   neprijímame. Skúsenosti z cestovania po svete nám napovedajú, že prvá ponuka na mieste kontaktu s pevninou nepatrí medzi tie najvýhodnejšie. Neskôr sa nám to potvrdzuje. O veľký okruh záujem nemáme a tak nám vyhovuje zatiaľ iba táto cesta.

Taxikár sledujúc môj fotoaparát tuší, čo ma zaujíma a nevezie nás cez okruh priamo k mešite, ale cez uličky,  o ktorých  Monika tvrdí, že do nich nikdy nevstúpi. Ešte nevie ako strašne sa mýli – viac vo fotoreportáži  „Zažili  sme skutočnú  Casablanku...“  Vystupujeme pri  mešite, ktorej pompéznosti a veľkosti sa vyrovná snáď iba námestie sv. Petra v Ríme, či Trafalsgarské námestie v Londýne.
Dohodneme sa na  10 minútach na fotografovanie. Málo, preto sa vraciam na parkovisko a  vyplácam taxikárovi sľúbených  10 Eur s tým, že sa možno ešte stretneme. To zase neviem, že sa mýlim ja.  Do útrob mešity síce nejdeme, no vyhotovíme množstvo fotografií z jej rozsiahleho nádvoria a ja so záujmom sledujem  Deniska pri jeho snahe fotografovať. Monika mu pózuje  až závidím. Následne až v notebooku na lodi vidím, že synček má talent a ako  Monike, tak mne sám a bez inštruktáže urobil perfektné profilové fotografie na tomto významnom mieste afrického kontinentu.

Taxík nevoláme, desiatky z okoloidúcich a neustále sa ponúkajúcich taxikárov vytrvalo odmietame. Smerujeme  pešo do časti  Casablancy, o ktorej nejako podvedome tušíme, že bude iná ako tá, ktorú sprievodcovia radi ukazujú turistom. Nemýlime sa. Sme jedinými turistami v týchto uliciach a úplne jedinými ľuďmi, ktorí si dovolia fotografovať  realitu každého dňa bežného človeka tohto veľkomesta. Z tisíc fotografií si foto neželali asi štyria  predávajúci, neprotestovali sme  s pochopením ich ťažko pochopiteľných dôvodov. Niet sa čím chváliť. Bežný obyvateľ tohto veľkomesta naozaj nežije zrovna luxusne.  Ako som už bol spomenul, viac v pripravovanej  zvláštnej fotoreportáži pod názvom  „Zažili  sme skutočnú  Casablanku...“

Z chudobnej časti  Casablanky sa tentokrát už taxíkom presúvame do turisticky vychytenej a to na hlavné námestie. Budovy sú ceľkom ovešané  čistučkými  štátnymi  červenými  zástavami so zelenou hviezdou uprostred. Množstvo turistických atrakcií v podobe dobovo poobliekaných a sústavne zvoniacich akoby rozprávkových postavičiek a kopy sústavne pískajúcich a francúzsky kričiacich policajtov.

Je nedeľa a banky sú zatvorené, takže  Marocké dirhamy zameniť nemáme kde.  Hladní ako vlci vchádzame do výžerky označenej ako  EURO SNACK  a dávame si  Schawarmu – obdoba kebabu. Za žvanec platíme v Eurách v kurze, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani vekslák z kultového  filmu  Bony a klid. Jedlo je však chutné a my pokračujeme do  „Old Mediny“, ktorá sa nachádza za starými hradbami mesta. Úprimne povedané, práve na tomto vychýrenom trhovisku sme sklamaní ponukou predajcov. Dlhoročná degenerácia cestovným ruchom aj sem doniesla kopy čínskeho tovaru do stánkov domácich predajcov a vytlačila to, na čo sme sa tešili najviac – pôvodný tovar dnes viditeľný už naozaj iba mimo turistické centrá. Ako dobre, že sme si nekúpili žiadne fakultatívne výlety a znovu sme využili staré a osvedčené individuálne túlavé topánky.

Takže môžeme povedať – videli sme Casablancu...

Casablanca je pre našinca úplne exotická už samotným názvom. Preto niečo viac o Casablance z Wikipedie:

Casablanca [Kasablanka] (arabsky دار البيضاء Dár al-Bajdá’) je najväčšie mesto a prístav v Maroku. Nachádza sa pri pobreží Atlantického oceánu v západnej časti Maroka a je hlavným mestom regiónu Veľká Casablanca. Má 2,95 mil. obyvateľov (2004), 3,7 mil. s aglomeráciou. Casablanca je najväčším hospodárskym a kultúrnym strediskom štátu. V Casablance sídli Oceánografický inštitút. Zároveň je najdôležitejšou základňou Kráľovského námorníctva Maroka, je to najväčší prístav v Severnej Afrike.[

Dejiny
Oblasť dnešnej Casablanky bola cca od 10. storočia pr. Kr. osídlená Berbermi, a to až do 7. storočia n. l. V niektorých dobách toto miesto využívali ako svoj prístav Feničania (7. století pred Kr.) a Rimania (1. storočie pred Kr.).
V 7. storočí vzniklo na tomto území malé nezávislé kráľovstvo Anfa založené na základoch nového náboženstva – Islamu. Toto kráľovstvo tu pretrvávalo až do roku 1068, kedy ho obsadili Almoravidovia.
V priebehu 14. storočia za vlády Merenidov rástla dôležitosť mesta Anfa, ktoré sa stalo dôležitým obchodným prístavom, z ktorého sa vyvážali tovary napr. do Janova. V 15. storočí získalo mesto znova nezávislosť a stalo sa úkrytom pirátov, ktorých cieľom boli často mestá na pobreží Portugalska. Toto pirátske obdobie trvalo do roku 1468, kedy bola Anfa Portugalcami zničená.
Roku 1515 využili Portugalci ruiny starého mesta k vybudovaniu svojej vojenskej základne a mesto, ktoré vyrástlo okolo pevnosti sa nazývalo Casa Branca (v portugalčine Biely dom). Portugalci toto územie opustili v roku 1755, kedy väčšinu mesta zničilo zemetrasenie.
Mesto zrekonštruoval sultán Sidi Mohammed III. (1756–1790), vnuk Moulaya Ismaila a spojenec Georga Washingtona. Mesto pomenoval Dar el Beida (v arabčině Biely dom). K španielskemu názvu Casa Blanca (Biely dom) prišlo mesto v roku 1781, kedy sa ho zmocnili Španieli.

Casablanská konferencia (1943)
V prvej polovici 19. storočia začala populácia Casablanky rýchlo rásť, bolo to dané hlavne prílivom imigrantov z Európy, kedy sa Casablanca stala dôležitým obchodným partnerom rýchlo sa rozvíjajúcej industriálnej Veľkej Británie. V roku 1906 mala Casablanca 20 000 obyvateľov.
V roku 1907 sa v Casablance usadili Francúzi, čím začali proces kolonizácie. V roku 1912 tu ustanovili Protektorát. V tejto dobe bol obchodným centrom Maroka Fes a najdôležitejším prístavom Tangier – ten bol však v medzinárodných rukách, čo donútilo Francúzov hľadať novú základňu. Tou sa po rozhodnutí Louisa Huberta Lyauteya stala práve Casablanca, ktorá leží v najúrodnejšom a na minerály najbohatšom mieste v krajine.
V priebehu druhej svetovej vojny sa stala Casablanca dôležitým strategickým prístavom. V roku 1943 sa tu uskutočnila Casablanská konferencia, na ktorej spolu jednali F. D. Roosevelt a W. Churchill o strategickom plánu ďalších spojeneckých vojenských akcií.
Na prielome štyridsiatich a päťdesiatich rokoch 20. storočia bola Casablanca centrom protifrancúzskej vzbury, ktorá vyvrcholila teroristickým bombovým útokom na Štedrý deň 1953, ktorý spôsobil mnoho obetí. Na základe týchto protestov sa v roku 1956 Maroko osamostatnilo, čo prinieslo Casablance na niekoľko rokov ekonomické problémy.
Od tej doby sa však Casablanca rýchlo rozvíjala a stala sa tak ekonomickým, obchodným i kultúrnym centrom Maroka, zatiaľčo Rabat zostal politickou metropolou.
V roku 1976 tu bola založená univerzita.
V marci roku 2000 prebehla v Casablance organizovaná demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo 40 000 žien žiadajúcich reformy týkajúce sa zákazu polygamie či zavedenia práva na rozvod. Táto demonštrácia mala vplyv na kráľa Mohammeda VI., ktorý v roku 2004 ustanovil tzv. Mudawanu, nový rodinný zákonník ustanovujúci ženám viacej práv.
V máji 2003 bolo v Casablance usmrtených 33 civilistov a viacej než 100 ľudí zranených po hromadnom samovražednom útoku, ktorý zorganizovala Al-Kajdá. Začiatkom roku 2007 sa v meste odohrala séria samovražedných útokov.[2]
Podnebie
Casablanca má stredozemné subtropické podnebie s teplými a suchými letami a miernymi suchými zimami. Podnebie mesta je ovyplyvnené studenými prúdmi Atlantického oceánu.
Casablanca je hospodárske a ekonomické centrum Maroka s vysoko rozvinutým textilným, kožiarskym a potravinárskym priemyslom. V Casablance sa spracováva fosfát, ktorý je dôležitým exportným artiklom. Ďalej je tu významne zastúpený hutnícky, strojársky, automobilový, lodný, chemický a polygrafický, stavebných hmôt a energetický priemysel (2 tepelné elektrárne).
Casablanca je tiež častým hostiteľom dôležitých medzinárodných aj vnútroštátnych veľtrhov a konferencií. Vysoký ekonomický podiel má aj turizmus.
Doprava
Casablanca má dve medzinárodné letiská. Hlavné je Medzinárodné letisko Mohammeda V., ktoré je najvyťaženejším letiskom v Maroku. Vnútroštátne linky spájajú Casablancu s Marakešom, Agadirom, Oujdou, Tangierom a Al-'Ajún v Západnej Sahare. Medzinárodné linky spájajú Maroko s Európou (najmä Francúzskom a Španielskom), Severnou Amerikou, Stredným východom a subsaharskou Afrikou.
Staršie a menšie casablanské letisko Anfa leží na západe mesta. Z tohto letiska sa prevádzkujú lety napríklad do Sydney, Damasku a do Tunisu.
Po železnici je Casablanca spojená s Marákešom a z druhej strany s Rabatom (a ďalej s Fesom, Meknesom alebo Tangierom).
Zdroj:http://sk.wikipedia.org/wiki/Casablanca

Tak ako most cez rieku  KWAI v Thajsku poznajú hlavne starší čitatelia z rovnomenného filmu, tak aj  Cassablancu  majú mnohí  skoršie narodení  zafixovanú  práve podľa historického filmu  Michaela Curtiza  CASABLANCA .

Film Casablanca
Drama / Romantický / Válečný , USA, 1942, 102 min
Režie:
Michael Curtiz
Hudba:
Max Steiner
Hrají:
Humphrey Bogart, Ingrid Bergman, Paul Henreid, Claude Rains, Conrad Veidt, Sydney Greenstreet, Peter Lorre, Dooley Wilson, Madeleine Lebeau, Marcel Dalio, Creighton Hale, Dan Seymour, George J. Lewis, Hans Heinrich von Twardowski, Trude Berliner, Leo White, S.Z. Sakall, Paul Porcasi

Američan Rick Blaine rozjíždí v době Druhé světové války v Casablance noční podnik. Chodí sem každý, kdo potřebuje třeba falešný pas, nebo má chuť si trochu zahazardovat. Jednou do Rickova podniku zavítá bojovník proti fašismu Victor Laszlo (ačkoliv s maďarským jménem, tak podle scénáře muž českého původu) společně se svou ženou Ilsou. Chtějí sehnat vízum a co nejdříve uprchnout před gestapem do USA. Rick ale v Lazslově ženě poznává svou bývalou přítelkyní. Zanedlouho se dá pár znovu dohromady a plánují společně útěk...

Jeden z najkultovejších hollywoodskych filmov všetkých čias sa odohráva počas II. svetovej vojny na neokupovanom území Maroka, v Casablance. Tá sa stala prestupnou stanicou pre utečencov a členov odboja, ktorí sa pred hrozbou nacizmu snažia utiecť z Európy. Casablanca je však aj rajom pre špiónov, zradcov a podvodníkov, snažiacich sa vyťažiť čo najviac z vojnovej situácie. Centrom nočného života mesta, ale aj miestom, kde sa vybavujú dôležité obchody, predávajú víza, dokumenty a informácie, je Rickov bar. Jeho majiteľom je Američan Rick Blaine, muž, ktorý sa obrnil cynizmom, aby dokázal na tomto kolotoči ľudských osudov prežiť a zostať pritom nad vecou. To sa mu však darí iba dovtedy, kým do jeho baru i života opäť nevstúpi Ilse, s ktorou kedysi v Paríži prežil osudovú lásku. Ilse ho pred ich plánovaným útekom z okupovaného Pariža bez vysvetlenia opustila. Teraz sa s Rickom znovu stretáva a chce jeho prostredníctvom získať tranzitné víza. Ilsa totiž do Casablancy pricestovala so svojím manželom Victorom Lászlóm, vodcom odboja, ktorý musí utiecť do Ameriky. Rick tak zrazu stojí pred dilemou: riskovať krk kvôli žene, ktorá ho v minulosti zradila, alebo zachovať si vlastnú neutralitu? Situácia sa však pre zmení, keď zisťuje, aké dôvody pred rokmi Ilsu viedli k úteku z Paríža. Film získal troch Oscarov - za najlepší film, réžiu i scenár - a vďaka charizme svojich postáv i melodramatickému príbehu sa natrvalo zapísal do zlatého fondu kinematografie. (oficiální text distributora)
Zdroj:  IMDb a csfd.cz

Ako inak, film odporúčam, i keď mladšiu generáciu asi veľmi neoslní. Ozrejmí však  skutočnosti, prečo je aj dnes  Casablanca až tak veľmi  Francúzska...

Takže, ako  Casablanca?

Z historického centra sme na loď odchádzali taxíkom vo večerných hodinách a mesto sme si užili plný jeden deň. Stála za návševu, to určite. Najmä tá časť, ktorú cestovné kancelárie turistom radi určite ukazovať nebudú. My sme však iní. A zvládli sme to veľmi dobre.

Služby, tovar a jedlo v častiach hojne navštevovaných turistami  cenami prispôsobené ich záujmu a aj peňaženkám. Sklamaný som napríklad z ponuky suvenírov či tričiek. V podstate nič. A ak niečo, tak jednoznačne gýč vyrobený v Číne, ktorý je oblepený iba nápisom  Casablanca a v skutočnosti s mestom nemá spoločné vôbec nič.

Doba sa žiaľ rýchlo a výrazne mení. Rád by som si pozrel  Marakeš, poprípade  Rabat či iné mestečká smerom do púšte. To si však vyžaduje viac času a asi aj partiu naladenú na rovnakú cestovateľskú strunu.

Pred polnocou  MSC DIVINA opúšťa prístav v  Casablance a pláva  Atlantickým oceánom smerom na  Kanárske ostrovy. My sa flákame po lodi, skúšame ďalšie kaviarne a užívame si luxus, ktorý tento 5 hviezdičkový plávajúci  hotel svojim pasažierom non stop ponúka. Zaspávame v jemnom húpaní vĺn  kľudného  Atlantiku.