O kvalite života sa rozhoduje v regiónoch - rozhovor s Milošom Majkom

Miloš, rozhodol si sa kandidovať za poslanca  VÚC Trnavského samosprávneho kraja. Prečo?

Takmer sedem rokov aktívnej novinárskej práce a sústavné točenie sa okolo komunálnej politiky, mi jasne a nespochybniteľne dokázalo, ako strašne sú volení funkcionári odtrhnutí od reality a čo všetko sú schopní spraviť preto, aby sa dostali do funkcií. Následne, čo všetko sú ochotní urobiť preto, aby sa vo funkciách udržali a to najlepšie nie iba v jednej. Nezatrasie s nimi ani to, keď je zverejnené, že  niektorí z nich sú aj v ôsmich funkciách a mesačne od štátu poberajú viac peňazí, ako bežný človek  (predavačka, radový zamestnanec vo fabrike)  zarobí za rok či dva. Možno ani v konečnom dôsledku až tak nejde o tie peniaze, problémom však je, že mestá, regióny a teda krajinu ako takú riadi zopár ľudí. Nie je to dobré a dlhoročné väzby spôsobujú práve to, čo denne odhaľujú médiá. Po generácie  funkcionári nepotrebujú medzi seba ľudí, korí majú šancu vidieť do vnútra politiky a už vôbec nie aktivistov či novinárov.

Občania si musia uvedomiť, že o kvalite života sa rozhoduje v regiónoch. V obciach, mestách a práve krajoch, ktoré rozhodujú o tom, aké budeme mať školstvo, zdravotníctvo či cesty.

Zároveň ma dosť hnevalo, že mnohí ľudia by voliť išli  (aspoň to tvrdili), keby  mali alternatívy a nie stále tie isté obohraté a nedôveryhodné tváre. Povedal som si, že sa pokúsim alternatívu ponúknuť.

Predsa len v prípade zvolenia do  VÚC by si bol jeden z desiatok poslancov. Myslíš si, že by si mal možnosť niečo reálne ovplyvniť?

Práve s takýmito názormi už štvrť storočie kalkulujú nielen samotní už politici, ale žiaľ aj mnohí voliči. Občan sa popri bežných problémoch nezaujíma o verejné dianie a väčšina necháva chod spoločnosti na iných. Voľby ignorujú neuvedomujúc si, že tým netrestajú nezodpovedných a neschopných volených zástupcov, ale jedine seba. Je nevyhnutné počítať s tým, že  stabilné politické kádre svojich voličov majú poslušných a voľby nevynechajú ani tí, ktorí z už etablovaných funkcionárov ťažia. Takže pre nového človeka je naozaj ťažké dostať sa do funkcie, v ktorej môže niečo reálne aj zmeniť.

Čitatelia  SOL ťa poznajú dlhé roky. Noviny si založil a si každodenným ich prispievateľom. Vo svojich článkoch  sa vyjadruješ aj kriticky a poukazuješ na veci, ktoré veľa krát mali pred verejnosťou zostať utajené.  Nemáš obavy, že ti tvoje nekompromisné a veľa krát až príliš priamo napísané názory odradia niektorých voličov?

S tým počítam. Snažím sa byť čitateľný a nemám problém s tým, keď ľudia poznajú moje názory na veci verejné. Za tým čo napíšem si stojím. Neuznávam pretvárku a lavírovanie - myslím si, že každý človek kto akýmkoľvek spôsobom ovplyvňuje iných, by sa nemal hanbiť svoje názory povedať nahlas a verejne a stáť za nimi.

Na  SOL si ale slobodnú diskusiu anonymov nevymenil za ponúknuté  spolufinancovanie  zo strany mesta.

To je iná téma. To je nie o mne, ale o médiu. SOL som zakladal s určitými víziami a predstavami o jeho fungovaní. Napriek tomu, že niektorí ľudia ktorí boli pri vzniku  SOL sa významne v myslení i správaní otočili, noviny musia zostať také, aké boli na začiatku. Nedopustím, aby sa z novín stala prostitútka a to, že ako minulí, tak súčasní poslanci  MsZ a vedenie mesta selektujú medzi médiami poplatnými  ich predstavám  a bránia sa nezávislým a necenzurovaným informáciám, je ich vizitka. Nie moja. Ja stále trvám na tom, že ak je volenému funkcionárovi dobrý anonymný hlas pri voľbách, musí rovnako akceptovať slušne položenú otázku od voliča - anonyma. Pre mňa sú tieto zásady vecou cti a zákadného pochopenia demokracie.

Obyvatelia nielen mesta ale už niekoľko rokov aj celého regiónu  ťa poznajú nielen podľa spravodajských materiálov, ale aj podľa cestopisov. Myslíš si, že cestovanie môže byť prínosom  pre voleného funkcionára?

Odpoviem opačne - nulový či malý prehľad o tom, ako veci bežia mimo krajinu sú nepochybne vážnym deficitom pre každého človeka, nielen pre ľudí akýmkoľvek spôsobom ovplyvňujúcich  veci verejné.

Je pravdou, že cestujem veľa a úplne inak, ako väčšina ľudí. Cestovanie považujem za relax i školu života. V zásade necestujem cez cestovné kancelárie, ale na vlastnú päsť. A v navštívených mestách hľadám aj miesta, ktoré majú byť pred zrakmi turistov či novinárov utajené. Nie v Paríži pod Eifelovou vežou vidíte bežný život krajiny tak, ako ho nevidíte v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí

Máš možnosť porovnávať medzi chudobou a bohatstvom v Afrike, Ázii, Amerike. Koľko krajín si vlastne navštívil?

Nie je podstatný údaj hovoriaci o počte krajín. Dôležitý je spôsob ich spoznávania a to, čo si človek všíma.

Predsa len, koľko ich je? Ktoré sú tie, ktoré ťa upútali najviac?

Keď nedáš inak, tak teda asi sedemdesiat.  Okrem Austrálie a Oceánie na všetkých kontinetoch. A najviac? Hong Kong, Japonsko, brazílske Rio de Janeiro. Tam by som mohol aj žiť. :-)  Izrael, Palestína, Čína, ale aj  mnohými stále nedocenené a neobjavené Rusko či Ukrajina. A samozrejme že v  USA si asi každý nájde to, čo ho zaujíma.

Cestujem lacno a snažím sa to naučiť aj ľudí okolo seba. Hlavne mladí ľudia by sa mali vybrať do sveta a na cestovanie využiť každú šancu, ktorá sa im naskytne. Na základnej škole nám deťom Viliam Karmažín asi pred 35 rokmi povedal - "Cestujte koľko môžete. Aj tá najkratšia cesta vás naučí viac, ako tá najhrubšia kniha..." A mal pravdu. 

Sedíme u teba v pracovni. V policiach máš aspoň tri tisícky kníh. Vidím encyklopédie, cestopisy, mapy. Beletrie veľa nie.

Napriek významnej digitalizácii aj samotných kníh, tie skutočné pre mňa majú skutočnú hodnotu. A zakúpením cestopisu mimo knihy podporujem aj samotného jej autora, väčšinou cestovateľa.

Ktoré knihy si vážiš najviac?

Dobrá otázka. Asi tie osobne podpísané a venované ich autormi. Zbytočné menovať. Vážim si materiály osobne venované  Jánom Majkom, objaviteľom jaskyne  Domica, ktorý mi ich ešte ako študentovi venoval niekedy začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Nicholsonovu Gorilu s venovaním, si bude určite najviac vážiť môj syn, ktorému ju pri jej krste Tom venoval.

Spomenul si syna. Ako on ovlyvňuje tvoje rozhodnuia v živote?

Úplne. Noviny som zazložil krátko pred jeho narodením s vierou, že budem mať možnosť urobiť viac pre lepší život našich detí v meste.

Projekt  "Bezpečné mesto" je prioritne určený deťom a Denisko na ňom asistuje od svojich asi dvoch rokov :-). Žiadna akcia sa nezaobíde bez jeho pomoci. A je to dobre. Dieťa vidí vzor a verím, že na škole bude môcť byť iným nápomocné vo veciach, ktoré sú pre neho prirodzené. Používanie reflexnej vestičky považuje od malička za úplne prirodzené.

Prevenciu považujem za mimoriadne dôležitú a ak by som mal možnosť, investoval by som do nej ešte oveľa viac energie a peňazí.

Denisko filmuje a fotografuje aj na akciách súbežne s nami. Je jasné, že veci vidí svojimi očami a to je dobre. Hľadá svoj štýl a začína byť individualitou, ktorú noviny v budúcnosti uvítajú.  :-)

V minulosti som cestoval po svete viac menej sám. Teraz  v maximálnej možnej miere beriem na cesty aj syna a  manželku  Moniku. Samozrejme tam, kde sa to hodí a kde to nie je pre dieťa jeho veku únavné.

Inak, čo sa týka rodiny, táto mojimi aktivitami nepochybne trpí najviac. Tvorba novín si vyžaduje neskutočne veľa času a venujeme sa im s Monikou obaja a to naozaj intenzívne. Od Moniky to vyžaduje veľa pochopenia a obetavosti. Vážim si to a myslím si, že iná žena by mi tento štýl života netolerovala.

Si známy nekompromisnými postojmi aj na verejných zhromaždeniach či rokovaniach mestského zastupiteľstva.

Hlavne nekompromisnými postojmi v zásadných veciach pre demokraciu a v prospech či neprospech väčšiny občanov. Mesto, obec či štát nie sú súkromnými firmami. Neobstojí teda tvrdenie voleného funkcionára, že sa k mestu správa ako ku svojej vlastnej firme.

Také tvrdenie z úst funkcionára predsa vyznieva dobre, nie?

Možno to vyzerá dobre  ako veľa otrepaných fráz zaručene účinkujúcich na voličov. Stačí si uvedomiť, prečo veľa samospráv a aj štát v mnohom je tam, kde je. Až priveľa volených zástupcov si zobralo rozhodovanie a starostlivosť o zverené hodnoty až príliš k srdcu.  ;-)  Medzi samosprávou (správou vecí verejných)  a súkromnou firmou  (súkromným majetkom)   je zásadný rozdiel. Pri súkromnej firme rozhodujem a nesiem plnú zodpovednosť. Aj za spôsobené škody.  Pri správe vecí verejných, rozhoduje volený funkcionár o majetku a hodnotách spoločných. Nakladá s nimi, predáva ich, stará či nestará sa o ne. No v každom prípade, zodpovednosť pri kolektívnom rozhodovaní nenesie de facto nik. A prípadné škody hradíme my všetci - občania. Teda, my už dávno nemáme z čoho, takže škody súčasných  volených zástupcov zaplatia naše deti, prípadne vnuci. Ľudia si totižto ešte stále veľmi málo uvedomujú, že štátne, mestské či obecné je  NAŠE SPOLOČNÉ. Teda aj tvoje, vaše či moje. A tak sa k tomu musíme správať. Keď vidíme nehospodárne nakladanie s obecným majetkom znamená to, že niekto okráda aj naše rodiny. Presnejšie, len naše rodiny. Väčšinou totiž niektorá z rodín poškodená nie je...  ;-)

Zatiaľ hovoríme dosť všeobecne. Chceš voličom aj niečo sľubovať?

Sľubov sa voliči napočúvali už dosť. Myslím si, že ľudia by sa mali naučiť vnímať nie sľuby, ale to, čo kandidáti dokázali urobiť pre verejnosť doteraz. Ono totižto sľubovať ťažké nie je tam, kde niet možnosti spätnej väzby. V mojom prípade si každý môže úplne jednoducho nájsť v histórii stovky článkov s mojimi názormi a výsledkami či už z oblasti  SOL, charity, Bezpečného mesta či transparentnosti v samospráve. Čokoľvek by som sľuboval teraz, by mohlo byť vnímané ako plané reči. Sľúbim iba to, čo viem že je v mojej moci dodržať. Takže sľubujem, že sa nezmením a v postojoch a presadzovaní práv väčšiny budem postupovať presne tak ako doteraz.

Ale predsa len, mimo záznam si hovoril o niečom, čo pripravuješ, resp. chceš dosiahnuť.

Keď teda inak nedáš, tak dobre. Prenosné dopravné ihrisko majú deti už k dispozícii z projektu  Bezpečné mesto. Slúži všetkým, ktorí o jeho použitie prejavia záujem. K dispozícii je aj pre materské školy a  ZŠ okolitých dedín. Stačí ozvať sa a dohodnúť systém jeho rozloženia, využitia a samotnú logistiku projektu. Chcem však dosiahnuť, aby sme mali i keď rozlohou nie veľké, no účelné stabilné priestory pre toto ihrisko.  Má byť multifunkčné a moja predstava je, aby bolo v centre mesta, kam majú jednotlivé materské a základné školy  zhruba rovnako ďaleko. Ako najlepší sa mi javí priestor vedľa bývalej  MP, teda oproti hasičom. Práve toto bude cieľom nasledujúceho obdobia. V prípade môjho pôsobenia v zastupiteľstve TTSK, by som nepochybne mal  neporovnateľne väčšie šance presvedčiť poslancov,  ako nevyhnutné je finančne podporiť takýto projekt. Musím však povedať, že sa o to pokúsim aj v prípade, keď do  VÚC zvolený nebudem. Myslím si, že to je prirodzeným pokračovaním výborne naštartovaného a fungujúceho projektu  Bezpečné mesto.

A tie ostatné projekty? 

Sereď dlhodobo zaostáva v bezpečnosti. Kamery  MP síce strážia verejné priestranstvá, ohrozené sú však rodinné domy, firmy a parkoviská na sídliskách. Chcem bezpečnosť posunúť týmto smerom, z pochopiteľných dôvodov však nebudem rozvádzať detaily. 

Ide o niečo, čo by iste uvítali mnohí občania a to napriek tomu, že by nejaké to  Euro museli investovať - toľko snáď prezradiť môžeme.

Áno, toľko môžeme. Podrobnosti však rozoberať nebudem, nakoľko hovoriť vopred znamená dať šancu zlodejom (i keď v tomto prípade)  zámerov. Ešte snáď toľko, že sa jedná o jednu zo sľúbených nadstavieb projektu  Bezpečné mesto.

No a nechcem, aby upadla do zabudnutia oddychová zóna, ktorá nás už stála pomerne dosť peňazí a to napriek tomu, že jej realizácia podľa pôvodných zámerov možná nie je.

Zmenili sa zámery alebo pomery?

Zmena pomerov si vyžiadala neplánované zmeny zámerov. Tak by som to povedal zjednodušene.Sú proste veci, ktorých chod ovplyvnia mocnejší vo svoj prospech. Do projektu bolo investovaných veľa súkromných peňazí, energie a snahy jednotlivcov urobiť niečo prospešné pre verejnosť. Doteraz sú zrekonštruované pontóny pripravené, no niekomu náš zámer vadil, resp. nebol v súlade s jeho predstavami. Ale to nie je téma, ktorá by bola tou najvhodnešou. Minulosť je za nami. Všetko má svoj čas a celá pravda vyjde najavo až vtedy, kedy bude mať jej odhalenie pozadia danej veci zmysel. V súvislosti s oddychovou zónou sa momentálne pozerajme dopredu, pokračujem v zámere, ktorý zmenený byť nemusí. A ten je samotná zóna, ktorá má šancu za predpokladu, že bude na ňu spoločenská objednávka. Financovanie nie je problémom číslo jedna, práve zdroje využiteľné na rozvoj turizmu sú k dispozícii aj z finančných prostriedkov  Únie.

Hovoríš turizmus. V Seredi? A za čím by mali turisti jazdiť?

A za čím jazdíme my do iných štátov a miest. A nemám na mysli len hlavné mestá a svetoznáme turistické destinácie. Nikdy sa nebudeme môcť zrovnávať s prirodzenými či umelo vybudovanými lákadlami pre milióny návštevníkov z celého sveta. Ale ako región máme na to, aby sme sa vyrovnali rakúskym dedinkám, ktoré žijú z turistického ruchu a to hlavne cykloturistov a vodákov. Potenciál Váhu tečúceho takmer prostriedkom mesta je dlhodobo podceňovaný a využívaný prakticky nulovo. To, čo máme k dispozícii my - a to mám na mysli aj Vinohrady nad Váhom, Šintavu, Šoporňu či  Váhovce, by iní využili tak, že by sme už teraz boli vychytenou turtistickou lokalitou a to od skorej jari až po neskorú jeseň.  Vždy musí niekto začať a začiatky sú ťažké. Preto vidím neskutočné medzery v podpore aktivít ako realizoval napríklad Ferko Škorík zo strany samospráv. Ak má chudák podnikateľ investovať do zatial naozaj neistého biznisu svoje úspory, energiu, čas a následne zo strany úradov a inštitúcií namiesto podpory zažije šikanu, neskutočnú byrokraciu a polená pod nohami aj tam, kde si ich málokto vie predstaviť, nečudujme sa, že sa všetko hýbe ťažko. Podnikateľské zámery stačí odpozerať ako ich realizujú inde. Prispôsobiť na naše podmienky a ísť do toho. No štátnu byrokraciu, administratívne prekážky, v mnohých prípadoch primitívnych úradníkov či nepochopiteľne choré a zastaralé predpisy a normy, to už neovplyvní podnikateľ. A práve tu je miesto pre volených zástupcov. Štát, zákony, ostatná legislatíva a úradníci  predsa  musia slúžiť tým, ktorí vytvárajú hodnoty a celý systém platia. Nie opačne. 

Ale pri odvážnejšom správaní sa na úradoch si môže podnikateľ znepriateliť úradníkov a tí mu potom môžu škodiť.

Veď o tom hovorím celú dobu. Legislatíva musí byť nastavená tak, aby tento ľudský faktor (závisť, topenie či účelové znevýhodňovanie podnikateľa a pod.)  bol maximálne eliminovaný. Keď si podnikateľ uvedomí, že pchať sa do zadku úradníkovi znamená podporovanie a rozširovanie korupčného správania sa úradníkov, bude mať z časti vyhrané.

A ďalšia časť?

Musí si to uvedomiť väčšina a následne budú úradníci donútení konať tak, ako že sú skutočnými zamestnancami nás všetkých. A preto máme právo na ich kontrolu a máme právo na služby zodpovedajúce ich cene. O akú cenu sa jedná, nám jasne ukazuje tzv. deň daňovej slobody. Znovu povedané inak, občan prakticky pol roka robí na štát. Je to málo?

To vyzerá dobre, je to vôbec na Slovensku realizovateľné?

Zabudnime už na to, že sme nejaká anomália. Nie sme ničím výnimoční, len musíme dospieť a trvať na základných princípoch. Štát a samospáva nie je na dirigovanie občanov, ale na vytváranie čo najlepších podmienok pre život občanov. Náš život. 

Štát a aj samospeávy majú neskutočne prebujnenú administratívu a tvrdím, že dochádza doba, kedy pracujúci ľudia nemajú šancu zarobiť na chod štátu a všetkých samospráv. Zvyšovanie daní (akýchkoľvek) problém nerieši systémovo. Zvyšovaním daní a poplatkov štát a samospráva odoberá peniaze odtiaľ, kde jedine ich je možné reálne vyprodukovať, aby ich presunuli tam, kde sú schopní ich iba spotrebovať. Stačí si uvedomiť, že ide o dieru, do ktorej čím viac budete hádzať, tým viac pojme.

Opačne! Je nevyhnutné dane a poplatky pre občanov a podnikateľov znižovať a vytvárať tak priestor na ich investovanie do budúcnosti. Na ich otáčanie medzi čo najväčším počtom ľudí a subjektov. Keď systematicky po dlhé štvrť storočie dovoľujeme, aby sa gro financií aj za významnej pomoci politikov sústreďovalo u minimálneho počtu finančných skupín, dobrovoľne si budujeme otrokársku spoločnosť. A následne je s nami tak aj zaobchádzané. Jeden známy mi to raz povedal naozaj výstižne - ˇpolitici z nás robia zombíkov. Nežijeme, len prežívame". Neviem, či jednoduchšie a výstižnejšie je možné veci pomenovať. 

Väčšina ľudí denne rozmýšľa nad tým, ako vyrieši povinné platby, z čoho zaplatí úver, účty za teplo, nájom. Závratne rýchlo mizne stredná trieda, ktorá je pre zdravú spoločnosť najpotrebnejšia. Mladé rodiny sa zadlžujú na 25 či 30 rokov na to, aby mohli bývať. Je toto vývoj, ktorý sme chceli?

Kde, v akej oblasti konkrétne  vidíš svoje miesto v zastupiteľstve  VÚC?

V prvom rade v neskutočne intenzívnej komunikácii s občanmi a v úplnej transparentnosti všetkých procesov týkajúcich sa tejto samosprávy. Chcem presadzovať tie formy komunikácie s občanmi, ktoré  sú formami obojstrannými a ktoré napomôžu voleným zástupcom v oboznamovaní sa s potrebami bežných občanov. Považujem za nevyhnutné  zabrániť ďalšiemu odtŕhaniu sa samosprávy od občanov. Politici nesmú s občanmi komunikovať iba mesiac či dva pred voľbami, kedy ich naozaj potrebujú. Teda ich hlasy. Každý poslanec musí urobiť ešte veľa preto, aby sa občania dozvedeli, na čo vôbec VÚC je, aké má poslanie a postavenie v riadení spoločnosti.

Aj konkrétne tieto voľby sú jasným zrkadlom, ako občania ale aj samotní funkcionári vnímajú  proces volieb. Žiadna kampaň, ktorá by občanom vysvetľovala dôležitosť volieb a my sa potom čudujeme nezáujmu ľudí?

Pri poslednom verejnom nahrávaní rozhovorov s niektorými kandidátmi na poslancov, som sa pýtal dvoch mladých dievčat, čo je  VÚC. Študentky  OA a gymnázia ani len netušili, čo  VÚC je, kto je zriaďovateľom ich škôl a kto teda rozhoduje o tom, ako budú školy ktoré navštevujú vyzerať. Je to zle a je nevyhnutné všeobecnú informovanosť v tomto smere výrazne meniť.

Čo ťa mrzí najviac, čo by si chcel zmeniť.

Je toho veľa a veľa nie je možné reálne meniť ani z postu poslanca  VÚC. Možné je na veci intenzívne upozorňovať a prípadne aj na tomto poste hľadať spojencov na ich presadzovanie ďalšími regulérnymi metódami.

Mrzí ma, že stále viac mladých ľudí po štúdiu odchádza do zahraničia a po nazbieraní skúseností sa málo z nich vracia naspäť, aby pomohli  svojej krajine.

Hnevá ma, že zo zdravotníctva sa stáva stále väčší biznis a že chorí ľudia sú v podstate výrobným prostriedkom na tvorbu ďalších ziskov pre tých, ktorí by mali v prvom rade pomáhať.

Nerád sa pozerám na to, ako sa volení funkcionári stále viac vzďaľujú od voličov, no zároveň ma mrzí, že stále menej ľudí je ochotných venovať sa veciam verejným a kontrolovať tých, ktorým do rúk dali moc a možnosti rozdeľovať spoločné financie.

Mrzí ma, keď vidím stále viac mladých ľudí, ktorým novodobá história nič nehovorí, nezaujímajú sa o fungovanie svojej obce a je im jedno kto a ako obec vedie. Je mi ľúto, keď  za "začiatok existencie spoločnosti" považujú dátum svojho narodenia.

Je mi smutno pri pozeraní sa na mnohých mladých ľudí, ktorí sú schopní cez e-mail, SMS-ku či  Facebook sa spoznať, ale aj rozísť. Zo života sa akosi vytrácajú city a bezprostrednosť. Prevahu nad skutočnými hodnotami získavajú hodnoty materiálne a ľudia (dnes už aj deti)  sa navzájom posudzujú podľa oblečenia, mobilu, značky auta či iných hlúpostí, ktoré si nik z nás so sebou do hrobu nezoberie.

Napriek tomu, že sa nachádzame v internetovom mediálnom priestore si želám, aby sa medzi ľudí vrátili tie najobyčajnejšie  formy komunikácie, ktoré vždy vedeli vyriešiť veľa problémov a spojiť neskutočné množstvo ľudí pre spoločné ciele.

A na záver?

Snáď iba staré známe - prestaňme byť mlčiacou väčšinou a zoberme svoje životy do vlastných rúk.

Ďakujem ti za rozhovor a prajem veľa hlasov od voličov.

Aj ja ti ďakujem za čas strávený so mnou a občanom regiónu ďakujem za prejavenú dôveru.

- - -

Prosíme čitateľov a diskutujúcich, aby rešpektovali volebné moratórium, ktoré začína  48 hodín pred  samotnými voľbami do VÚC  2013. Ďakujeme.