Pred 25 rokmi ma do Hainburgu zobral otec. Dnes som tam zobral ja svojho syna, aby sme pochopili význam pozdravu "Ahoj Európa"
Písal sa 10. december 1989 a ja som bol obdobne ako 10 - 100 000 ďalších ľudí prekvapený zmenami, ktoré čiastočne už nastali, no hlavne nastať mohli, nielen v našich životoch, ale v celej krajine. Bolo iba niekoľko dní od dnes už symbolického 17. novembra 89.
Presne pred 25 rokmi bol ešte studenší deň, ako je dnes. Vlastne to bol jeden z najstudenších ak nie úplne najstudenší deň toho roka. Teplota klesala na -12 či -13 stupňov. Ani tieto podmienky nás však neodradili od cesty do Bratislavy vlakom a následne dlhého pochodu do rakúskeho Hainburgu. Električkou sme sa z hlavnej stanice priviezli k mostu SNP a tam začal náš pochod za slobodu, demokraciu a možnosť voľne sa pohybovať po svete. Pešo sme prešli most SNP a spolu s otcom a desiatkami tisíc ďalších ľudí sme sa vybrali po Viedenskej ceste na hraničný prechod Berg. Tí, ktorí ho poznáte iba z dnešných dní patríte medzi šťastných ľudí. Nemali ste totiť možnosť na vlastné oči vidieť a zažiť ostnaté drôty od Dunaja lemujúce celú západnú hranicu vtedajšej Československej socialistickej republiky. Nemali ste možnosť vidieť pohraničiarov a vojakov ozbrojených samopalmi, protitankové zátarasy a dokonale - zdôrazňujem úplne dokonale stráženú colnicu umožňujúcu prechod zo socialistického a totalitného Československa na slobodný západ.
Približovaním sa k štátnej hranici sme netušili, ako sa dostaneme za ňu. Pamätal som si z roku 1985 (moja prvá a dovtedy jediná cesta z Československa na západ) čo všetko predchádzalo tomu, aby sa človek vôbec na samotnú colnicu dostal. Bola to skutočne nepreniknuteľná hranica so závorami a opatreniami neumožňujúcimi ilegálny prechod na druhú stranu. Ani v tento historický deň nechýbali vojaci a pohraničiari. Bolo nás však veľa a bez akejkoľvek kontroly sme "nadvihli rampy" a kráčali za slobodou. Bol to dlhý a skutočne vyčerpávajúci pochod presne po tej istej ceste, po ktorej jazdíme autami aj dnes. Oproti súčasnosti však bol rozdiel aj v rozvinutosti prihraničnej oblasti z rakúskej strany, nakoľko aj tu bol tento región viacmenej koncom "civilizovaného sveta".
Po ceste sme prechádzali ulicami, kde boli na súkromných pozemkoch otvorené brány, vo dvoroch stolíky s várnicami a horúcim čajom, ktorý pre nás pripravili domáci. Vítali nás obyčajní ľudia a vítali nás naozaj srdečne. Po dlhých kilometroch sme uzimení prišli na pole vedľa Hainburgu a to na miesto asi 30 metrov od vody. Dokonalá organizácia stretnutia rakúskou stranou nás ohromila. Veľké stany Červeného kríža, opätovne horúci čaj, rakúska Polícia, sanitky, pracovníci Červeného kríža a vo vzduchu vrtuľníky - na naše pomery niečo úplne neslýchané. Na improvizovanom pódium vyhotovenom z traktorovej vlečky nad logami Verejnosti proti násiliu následne stál Milan Kňažko, Ján Budaj a starosta Viedne Helmut Zilk. Vypočuli sme si pár slov, načo Ján Budaj zvolal dnes už historický pozdrav "AHOJ EURÓPA".
Doprostredu Dunaja priplávala výletná loď, z ktorej sa ozvali tóny piesne známej vtedy a dodnes. "Bratříčku nevzlykej" spieval osobne Karel Kryl. Práve týmto úplne dokonalým gestom hudbou spojil pravý a ľavý breh Dunaja, teda desaťtisíce ľudí pri Devíne spolu s takmer dvesto tisícmi ľudí v Hainburgu do jednej dovtedy nepredstaviteľnej sily, ktorá pre nás Slovákov urobila 10. december 1989 ďalším významným dňom našej histórie.
Som rád, že som spolu s mojim otcom mohol byť pri tom.
Domov sme sa opätovne vrátili pešo celí premrznutí. Pre tých, ktorí oných 34 km pri -13-tich stupňoch celzia nezvládli, došli nielen rakúske ale aj slovenské sanitky a večer dokonca niekoľko autobusov bratislavskej MHD. My sme to zvládli a po ceste späť sme sa stretali so šťastnými ľuďmi, ktorí v budúcnosti Slovenska videli prosperitu západu, slobodu slova a cestovania. Videli novú nádej.
Dnes uplynulo štvrťstoročie od 10. decembra 1989. Presne na identické miesto ako pred 25.- timi rokmi som sa išiel pozrieť s Jánom Budajom a spomíňať. Tak, ako mňa niekedy na toto miesto zobral môj otec, ja som zobral svojho syna. Je pravda, že my sme išli spoločne a autom, no verím, že rozprávanie Jána Budaja a oná symbolika bude aj môjmu dieťaťu pripomínať aspoň z časti to, prečo jeho otec a dedko pred štvrťstoročím pochod do Hainburgu urobili a čo vlastne tie historické slová vypovedané Jánom Budajom z traktorovej vlečky pri pohľade na Dunaj a slovenský Devín pre náš národ znamenali a trvale znamenať budú.
Preto ešte raz pán Budaj, srdečná vďaka.
Fotogaléria k článku:
Video k článku:
Komentáre k článku:
UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.