Sarajevo, expedícia a dnešné výročie 1. Svetovej vojny

Sarajevo  |  Pred týždňom sme došli do hlavného cieľa našej expedície konanej pri príležitosti  100. výročia 1. Svetovej vojny. Dorazili sme do Sarajeva, v ktorom dejiny zmenil Gavrilo Princip  atentátom na  následníka trónu  Františka Ferdinanda d´ Este. Postavili sme sa na miesto, kde sa to pred 100 rokmi udialo a cítili sme určité zadosťučinenie a hrdosť na to, že sme sa rozhodli svojim spôsobom - samotnou expedíciou uctiť si dejiny. Až po dôslednejšom prečítaní si historických materiálov napr. na Wikipedii človek pochopí, ako veľmi sa 1. Svetová vojna dotkla nielen samotného regiónu ktorý sme pomerne podrobne prešli, ale aj Slovenska a vlastne celého sveta.

Zarámovaná zväčšená fotografia z miesta udalosti má čestné miesto v mojej pracovni pri mape so špendlíkmi na veky pripomínajúcimi nielen onú cestu...

Fotografie sú z múzea, ktoré najmä v tomto čase nesporne patrí medzi najnavštevovanejšie v krajine, možno na Balkáne.

- - -

Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako veľká vojna alebo svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.

Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.

Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci - Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo Španielsko, Švajčiarsko a škandinávske krajiny.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v Compiègne a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až Parížske predmestské zmluvy podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.

Pred vojnou

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy.^[1] Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodskú krízu v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899–1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904-1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-Uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908-1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.^[1]

Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda

Svoje pohnútky pre vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.

Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou k rozpútaniu vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Začiatok vojny a účastníci

Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne:
zelená - Dohoda
žltá - Centrálne mocnosti
sivá - neutrálne štáty.

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla.

Dňa 2. augusta vypovedalo Nemecko vojnu Francúzsku, v ten istý deň obsadilo Luxembursko a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.

Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Kiau-Čeu) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

• Štáty Dohody: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
• Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko–Uhorsko - názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.

Dôsledky

Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a cárskeho Ruska. S pádom týchto krajín skončila vláda Hohenzollerovcov, Habsburgovcov a Romanovovcov. Viacero krajín utrpelo ťažké materiálne a ľudské škody. Vo vojne zomrelo najmenej 9 600 000 vojakov^[5] a 7 000 000 civilistov, zranených bolo vyše 20 000 000. Zomierali najmä vojaci, často veľmi mladí. Materiálne škody boli obrovské a azda ešte väčšie boli škody na ľudskej psychike najmä mladej generácie (vo vojne bojoval napríklad aj mladý Adolf Hitler, strojca druhej svetovej vojny).

Straty na životoch vojakov:

• Nemecko 2 000 000
• Rusko 1 700 000
• Francúzsko 1 358 000
• Rakúsko-Uhorsko 1 200 000
• Spojené Kráľovstvo 761 213
• Taliansko 460 000
• Rumunsko 335 000
• Turecko 325 000
• USA 114 095
• iné 4 460 000

Straty na životoch civilistov:

• Hlad, choroba a pod. (Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko, Rusko): 4 642 000
• námorné a letecké útoky: min. 100 000
• vyvražďovanie (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci): 4 000 000
• španielska chrípka: min. 6 000 000.

Ďalším dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.

Okrem toho došlo k vzniku nových štátov a posunom hraníc (pozri versaillská zmluva).

Zdroj: Wikipedia