Seredský dekan Libor Škriputa - skrytý hrdina

Každá doba má svojich odvážnych. Väčšinou ide o hrdinov vo svojom čase nedocenených, ba dokonca veľa krát zaznávaných  a tvrdo perzekuovaných. Bolo tomu tak aj pred rokom 1989. V čase, kedy akýkoľvek odpor a dokonca aj verejne prezentovaný vlastný názor systém tvrdo trestal - áno aj väzením.

Dnes uplynulo 100 rokov od  Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Momentu, ktorý určitým spôsobom aj v našej krajine naštartoval desiatky rokov vlády Komunistickej  strany, totalitného zriadenia trestajúceho za iný názor hlavne veriacich občanov.

Redakcia média  SeredOnLine.sk sa vždy snažila byť na strane slobody slova a považujeme za správne aj súčasnej mladej generácii prinášať vzory v ľuďoch, ktorí si zaslúžia úctu a uznanie nás všetkých.

Možno dnes symbolicky no určite dobre načasovane  vyberáme z najnovšej knihy Čas odvahy  autora  Jána Šimulčíka vydanej  ÚPN občanom  informácie o jednom z odvážnych ľudí spred roka 1989. Ide o dekana  Libora Škriputu toho času pôsobiaceho vo farnosti v Seredi.

Prečítajme si, ako vtedy kaplan v Bratislave L. Škriputa verejne podporil najväčšiu podpisovú akciu od prevzatia moci komunistami v roku  1948:

 „Kaplán v Bratislave Libor Škriputa v nedeľu 17. januára 1988 po omšiach, ktoré sa začali o 9.00 hod. v jezuitskom a o 12.00 hod. vo františkánskom kostole, v rámci oznamov verejne vyzval veriacich, aby svojimi podpismi podporili prebiehajúcu podpisovú akciu. Argumentoval originálnym spôsobom: Stáli hostia v najväčšej bratislavskej pivárni Stará sladovňa, prezývanej Mamut, vraj prednedávnom spísali petíciu, aby sa pivo opäť dodávalo v súdkoch a nie veľkých cisternách, kde zvetrávalo. Kompetentné úrady požiadavke promptne vy hoveli. Keď vraj pivári môžu predložiť svoju žiadosť, argumentoval Škriputa, môžu i veriaci predložiť svoje žiadosti. A keď sa vyhovelo pivárom, malo by sa vyhovieť aj veriacim, lebo ide o neporovnateľne dôležitejšie záležitosti. Reakcia na „opovážlivosť“ kaplána nedala na seba dlho čakať. O štyri dni 21. januára 1988 prišiel na faru Dómu sv. Martina v Bratislave kanonik Štefan Zárecký, ktorého sprevádzali cirkevný tajomník pre Bratislavu František Szabó a ešte jeden civil. Na stretnutie prizvali aj farára dómskej farnosti prof. Jozefa Beitla. Dali si predvolať 35-ročného kaplána Libora Škriputu. Zárecký mu vytýkal, že verejne propagoval podpisovú akciu. Na námietku predvolaného, že za podpisovou akciou stojí kardinál Tomášek, mu kanonik Zárecký odpovedal, že Tomášek je český, a nie slovenský prímas. Cirkevný tajomník Szabó sa ho opýtal, či skutočne v kostole vyzval veriacich na podpisovanie petície. Škriputa prisvedčil a dodal, že veriaci majú svoje požiadavky štátnym úradom formulovať jasne a zrozumiteľne, aby sa tie dozvedeli, čo vlastne veriaci chcú a potrebujú. Neskoršie Szabó cez správcu farnosti Dómu sv. Martina J. Beitla odkázal Škriputovi, aby neslúžil omše v jezuitskom a františkánskom kostole. Ten nechcel ešte viac provokovať, tak rešpektoval požiadavku cirkevného tajomníka. Pred niekolkými rokmi by cirkevný tajomník neodkazoval, jednoducho by za takúto aktivitu zobral štátny súhlas. Po odvysielaní tejto udalosti z rozhlasovej stanice Hlas Ameriky dostal Škriputa od ŠtB predvolanie na výsluch na známu „Februárku“, sídliacu na ulici Februárového víťazstva v Bratislave. Polícia sa chcela dozvedieť, ako sa dostala správa do zahraničia a ktoré osoby sú do toho zapojené. Pri výsluchu dal kaplán vyhýbavú odpoveď, ktorá k nikomu neviedla. Po tomto stretnutí ho cirkevný tajomník F. Szabó žiadal, aby šiel za administrátorom Trnavskej arcidiecézy J. Sokolom a žiadal sa preložiť. „Samopreloženie“ zrejme zvolili preto, aby zahraničný rozhlas ďalej nemal na čo reagovať. Odmietol splniť túto požiadavku. Na nátlak štátnej moci ho následne v septembri 1988 preložili do Pukanca.“

(Čas odvahy, s. 74 – 75)