"Sloboda stojí za to..." - videorozhovor s Jánom Budajom

Ak 10. december ´89 roku náhodou aj nebol dňom najstudenším v roku, určite tých desať pod nulou dalo viacej ako stotisícke ľudí kráčajúcich pešo do rakúskeho Hainburgu riadne zabrať.

Drvivá väčšina z nich prekročila štátnu hranicu vtedy ešte stále socialistického Československa smerom na západ po prvý raz. Rukami sme odtlačili mohutné závory tvoriace železnú oponu a vykročili sme za slobodou. Väčšina z nás ešte nepoznala nasledujúce kroky, no každému bolo jasné to, že chceme, aby boli slobodné. Masa ľudí prekvapila aj samotných rakúskych obyvateľov, nedali sa však zahanbiť a priamo z otvorených dvorov vlastných rodinných domov, svojich nových susedov ponúkali teplým čajom a vítali s úprimnou radosťou. Na nábreží Dunaja svojim prejavom už slobodných občanov ČSSR privítal primátor Viedne Helmuth Zilk a vedľa neho vieru v lepšiu budúcnosť v spoločnej Európe vyjadrili Ján Budaj a Milan Kňažko. Spoločne symbolicky poklopali po kameni symbolizujúcom vstup Československa do Európy. Vyslovene slzy do očí nám vtlačil Karel Kryl svojim songom "Bratříčku nevzlykej..." - loď na ktorej sa nachádzal a z ktorej megafónom live spieval, zastavila uprostred Dunaja a zvukovým mostom asi najznámejšej Krylovej skladby, symbolicky spojila obidva brehy plné jasajúcich ľudí. Tí na Československej strane sa zhromaždili v oblasti Devína a ešte stále boli ohradení ostnatým drôtom. Medzi štátnymi zástavami a tešiacimi sa tisíckami ľudí bolo vidieť vojakov-pohraničiarov na strážnych vežiach. Bolo to úprimné - vtedy áno. Spolu sme prežívali niečo neopakovateľné.

Udalosti nasledujúcich dní nabrali na obrátkach a začali sa písať nové dejiny nového štátu a nové osudy väčšiny z nás.

Práve dnes od onoho dňa uplynulo dvadsať rokov. V podstate sa vymenila generácia. Máme slobodu, žijeme v samostatnom štáte - Slovenskej republike. Sme členmi Severoatlantickej aliancie, Európskej Únie a sme hrdí na to, že patríme do elitného klubu ekonomicky vyspelých krajín Európy. Mnohí zabudli lebo zabudnúť chceli, iní by si možno aj chceli pamätať, no sú príliš mladí, aby z danej doby mali pamätať čo. Hovorím s dnes už dospelými ľuďmi krátko po vysokej škole a ich neznalosť danej doby ma núti uvedomiť si svoj vek. A uvedomiť si, že mladí napriek tomu že v danej dobe nežili - nesmú brať ako samozrejmosť stav, v ktorom žijú dnes. Musia vedieť, že pred ani nie štvrť storočím slobodné prejavovanie názorov, vierovyznania, cestovanie po svete či bežný tovar v obchodoch nebol samozrejmosťou. Mali by vedieť, že na to, aby oni mohli bez akéhokoľvek rizika čítať tieto riadky a mať možnosť slobodne sa k nim vyjadriť, niekto sa musel vzoprieť vtedajšej komunistickej moci a riskovať slobodu a budúcnosť vlastnú. Musel sa postaviť pred davy ľudí a ukázať im osobnú odvahu a smer, ktorý nám a našim deťom umožní lepšie žiť. Mali by vedieť, že medzi nami boli ľudia, ktorí s ŠTB - akmi za chrbtom a hrozbou ďalšieho väzenia zodvihli hlavy a naučili to aj ostatných.

- - -

Bratislavská reštaurácia-kaviareň Roland. K rezervovanému stolu si prisadá síce o dvadsať rokov starší, no vždy elegantný predstaviteľ revolučných dní ´89 roku, Ján Budaj. Asi v dvojhodinovom súkromnom rozhovore sa dotýka oných dní z pohľadu toho najzainteresovanejšieho - spoluzakladateľa VPN (Verejnosti proti násiliu) toho, kto novodobé dejiny našej vlasti skutočne tvoril. Vlastnou disidentskou minulosťou, pobytom vo väzení, rozsiahlymi ochranárskymi aktivitami a následne na námestiach plných ľudí, ktorí štrnganím kľúčov povedali totalitnému komunistickému režimu - naveky dosť!

Ján Budaj rozpráva a zároveň počúva. Nie, nechceme tuctový uhladený rozhovor v štúdiu. Chceme realitu. Aj v už spomenutom Hainburgu keď stál na traktorovej vlečke, aj vtedy to bolo o realite tých dní, danej doby. Možno aj práve preto to bolo také presvedčivé a práve preto tých viacej ako sto tisíc ľudí v neskutočnej zime dobrovoľne a hrdo v deň ľudských práv na rakúsky breh Dunaja prišlo a počúvalo.

A ja dnes verím, že hlavne mladí čitatelia našich novín budú rovnako pozorne počúvať toho, kto svojimi postojmi a konaním k demokracii v našej vlasti urobil prvý a ten najvýznamnejší krok. Jánovi Budajovi za rozhovor srdečne ďakujem. Fotografie: - autentické zábery z pochodu do Hainburgu zo dňa 10. decembra 1989 - fotografie z manifastácií konaných v revolučných dňoch roku 1989 - námestie SNP Bratislava - ľudová tvorba - podchody v Bratislave - prvá návšteva Václava Havla, prezidenta ČSFR v Bratislave - z rozhovoru s Jánom Budajom - 09. december 2009

Poznámka autora: Ospravedlňte prosím kvalitu diapozitívov. Ide o originálne materiály z vlastného archívu a materiály používané v danej dobe sú podstatne odlišnej kvality, na akú sme zvyknutí dnes. Napriek tomu si autorské zábery cením a verím, že danú atmosféru aspoň trochu vystihujú.