Sú veci, na ktoré sa jednoducho nesmieme pozerať cez peniaze

Záujmy a videnie sveta každého z nás sú odlišné. Je to prirodzené, vyrastáme v rôznom prostredí, žijeme za rôznych podmienok a preto aj bežné veci vnímame odlišne. Na každého človeka a jeho vývoj mali vplyv rodičia, ale aj to, čo v živote robil, čomu sa venoval vo voľnom čase.

Vo všeobecnosti sa aj o Slovákoch hovorí ako o ľuďoch, ktorí si radi vypijú a možno aj samotná doba doniesla stav, kedy sa rôzne frustrácie či odreagovávanie sa od problémov bežného života najlepšie riešia v krme, pri televízore plnom inteligenciu znižujúcich telenoviel a iných polodementných programov, prípadne pri výherných automatoch nechápajúc cestu, ktorá vedie z takmer uzatvoreného kruhu von.

Niekedy až s jemnými žalúdočnými problémami sledujem dianie okolo seba a to si dovolím povedať, že ma až tak veľmi nerozčuľuje politika najvyššia (tam toho obyčajný človek veľa nezmení), ale hlavne tá na lokálnej úrovni, teda tu v našom regióne a samotnom meste kde žijem. Pri každodennom stretaní sa s množstvom ľudí aj z iných miest a komunikácii s nimi dostávam veľa otázok čo ešte v Seredi robím a prečo sa s tak zaujímavými projektami neodsťahujem niekde inde. Už podľa publikovaných článkov takéto poznámky narážajú na stav, kedy je zrejmé, že akékoľvek zmeny v myslení ľudí sú veľmi ťažko dosiahnuteľné. V Seredi, kde sa najlepšie v podnikaní darí majiteľom krčiem štvrtej cenovej skupiny a herniam, to je žiaľ aj pochopiteľné. No a moja odpoveď je vždy rovnaká. Vzdať sa je príliš jednoduché a na pozitívne výsledky, keďže prichádzajú postupne si ľudia zvykajú, rýchlo zabúdajú aký bol stav pred samotnými zmenami a nemajú veľmi dôvod rozmýšľať nad tým, aký by bol stav, keby zmeny neboli mnohokrát vynútené a vývoj by sa bol po starom uberal bez nich.

Posledný problém, ktorý rozpútal výraznú debatu v meste, no zároveň aj ústami poslanca Mariána Sidora odhalil krutú pravdu o poslaneckom zbore a spôsobe riadenia mesta, je pre zvýšenie komfortu života obyčajného človeka bezvýznamný. Veď povedzte, prinesie Vám rekonštrukcia a preloženie pamätníka obetiam I.svetovej vojny na dôstojnejšie miesto lacnejší chleba? To učite nie. Nie všetko v spoločnosti však je iba o chlebe. Ivan Sklenár navrhuje urobiť akt z úcty k histórii, aby sme mohli chápať súčasnosť a v súvislostiach mali šancu ovplyvňovať budúcnosť.

Každý z nás má svoje priority, nejakým spôsobom a k niečomu vychováva svoje deti a aj odtlačok (jeho pečiatky) tu v tejto dobe bude identifikovateľný. Práve v tomto roku, už iba o niekoľko týždňov si svet pripomenie udalosti v Sarajeve, ktoré sú považované za začiatok práve prvej svetovej vojny. Pri tejto príležitosti som sa ja rozhodol spolu s rodinou urobiť špeciálnu cestu po Balkáne, v ktorej vidím dva rozmery: jeden kosovský - pripomenutím 15-teho výročia tzv. "humanitárneho bombardovania" ,histórii novodobej, a rozmer druhý: návštevou Sarajeva, miesta, ktoré si 100-té výročie od atentátu na následníka trónu pripomenie naozaj iba tento rok.

Nie, že by som na Balkáne ešte nebol, alebo že by podobnú cestu sme nemohli uskutočniť aj inokedy, nemôžem však za to, tento rok považujem určitým spôsobom za symbolický, možno práve tak, ako by ho mali považovať za symbolický aj tí, ktorí momentálne majú v rukách rozhodovanie aj o tom, či pamätník obetiam I.svetovej vojny v našom meste dostane dôstojné miesto, ktoré mu prináleží alebo ďalšie desaťročia zostane tam, kde ho komunisti taktiež zo sily moci presťahovali.

Znovu pripomeniem, tak ako aj naša cesta má v sebe iný rozmer (tie peniaze a čas by sme mohli preležať niekde pri mori) aj akt preloženia pamätníka v našom meste by práve v tomto roku nemal byť vnímaný cez financie a moc jednotlivca či úzkej skupiny občanov.