Sviečková manifestácia - jeden z najväčších verejných protestov proti totalite - VIDEO rozhovory s účastníkmi

V novodobej histórii našej krajiny bolo iba niekoľko momentov, kedy ľudia mali reálnu možnosť meniť chod dejín. V totalitnom režime sa mnohí prispôsobili a ak aj neškodili iným, tak minimálne sa viezli s režimom a ťažili z neho maximum výhod. No boli aj takí občania, ktorí sa nezlomili, neprispôsobili a svojimi činmi dokázali, že sloboda vyjadrovania sa a sloboda vierovyznania je pre nich  tým, za čo sú ochotní bojovať. 

Dnes uplynulo  24 rokov od Sviečkovej manifestácie, ktorá bola jedným z najväčších verejných protestov občanov počas socializmu. Medzi tými, ktorí sa   25. marca  1988  stretli na  Hvieznoslavovom námestí v Bratislave boli aj niektorí ľudia, ktorých síce poznáme, no možno to o nich ani nevieme. A boli to práve aj oni, ktorí sa pričinili o to, aby  17. november  1989 mohol dopadnúť tak, ako nakoniec dopadol. V prospech demokracie a slobody.

Pre našich čitateľov sme pripravili rozhovor s dvomi ľudmi, ktorí boli priamymi účastníkmi  Sviečkovej manifestácie.  Jedným je  Július Brocka z  Križovian nad Dudváhom a druhým  Miroslav Tóth z Paty.

- - -

Pri rozhovoroch s účastníkmi  Sviečkovej manifestácie  sú použité autentické zábery z predmetnej  Sviečkovej manifestácie, ktoré sú doplnené zábermi na ďalšie protestné akcie proti komunistickému režimu a totalite z viacerých akcií  v ČSSR.

- - -

Čo sa o  Sviečkovej manifestácii píše na  Wikipedii?

Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok, bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola zavŕšením aktivít tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.

Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.

Postoj komunistického režimu k cirkvi

Totalitný komunistický režim hneď po svojom nástupe k moci v roku 1948 postupne vytláčal zo spoločnosti všetko, žo neslúžilo jeho ideológii. Cirkevná politika štátu bola v 50-tych rokoch koncipovaná v duchu stalinistických metód, ideovej intolerancie a násilia. Tvrdé zákroky režimu boli namierené hlavne proti katolíckej cirkvi, najpočetnejšej cirkvi v štáte. Boli zrušené všetky rehole, všetky semináre okrem jedného, všetky náboženské spolky a inštitúcie, zastavené boli desiatky časopisov okrem dvoch prísne kontrolovaných. Biskupi boli uväznení, kňazi boli pod kontrolou komunistických cirkevných tajomníkov. Do väzenia sa dostalo aj množstvo kňazov a radových veriacich. Vykonávanie kňazského povolania bolo podmienené tzv. „štátnym súhlasom“, ktorý bol kňazom svojvoľne odoberaný a tým bolo kňazom znemožňované vykonávať ich povolanie. Dokonca aj obyčajné slúženie omše v súkromí bez štátneho súhlasu bolo trestným činom. Na veriacich sa robil ustavičný nátlak, boli trvalé ťažkosti s vyučovaním náboženstva, evidované boli krsty, sobáše, pohreby, ba aj účasť na bohoslužbách. Veriaci občania mali problémy kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu v zamestnaní a nemohli zastávať dôležitejšie miesta. Komunistický režim si dal obzvlášť záležať na školstve s cieľom vychovať novú generáciu presvedčených ateistov. Marxisticko-leninský ateistický svetonázor sa vyučoval na všetkých typoch škôl ako jediná správna ideológia, náboženské presvedčenie bolo označované za „nevedecké“ a „tmárske“, vhodné tak akurát pre staré babky a nie pre moderného človeka. „Vysporiadanie s náboženskou otázkou“, ako označoval režim fakt, že občan nebol veriaci, sa stalo aj dôležitým kritériom pri prijímaní študentov na vysoké školy. Veľa mladých ľudí nemohlo študovať kvôli tomu, že „neboli vysporiadaní“. Štátna moc iniciovala aj zriadenie združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré bolo kontrolované štátom a malo slúžiť ako „klin“ medzi kňazmi a ich predstavenými biskupmi a Svätou Stolicou. Združenie fungovalo napriek tomu, že bolo Svätou Stolicou oficiálne zakázané.
[upraviť] Tajná cirkev

Napriek veľkým reštrikciám zo strany štátnej moci, alebo práve vďaka tomu, vznikala postupne v Česko-Slovensku hlavne v katolíckej cirkvi tzv. tajná, alebo podzemná cirkev, označovaná režimom termínom nelegálne cirkevné štruktúry. Tvorili ju kňazi, ktorým štát nedal súhlas na vykonávanie kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Najznámejším z nich bol Ján Chryzostom Korec, ktorý bol tajne vysvätený za biskupa v roku 1951. Veriaci laici si vytvárali náboženské krúžky, ktoré sa pravidelne stretávali v bytoch, spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo. Keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo až na malé výnimky zakázané, náboženská literatúra bola vydávaná formou tzv. samizdatov, ilegálne vydávaných textov rozmnožovaných na kopírovacích strojoch.

Príprava sviečkovej manifestácie

Prvotná myšlienka na konanie protestov vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne (zabalenú v čokoláde) aj Jánovi Čarnogurskému, jednému zo slovenských katolíckych disidentov. [1] Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou 30-minútového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách. Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani potom, keď akcia zahraničných Slovákov zlyhala.

Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť. František Mikloško 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I oficiálne ohlásil uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia občanov, ktorého programom mala byť tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Česko-Slovensku a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku. Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom Rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi.
[upraviť] Zákaz manifestácie a protiopatrenia režimu

Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie protestného zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený ÚV KSS a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj ÚV KSČ. Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli:

    Gejza Šlapka, vedúci tajomník MV KSS Bratislava, tajomník ÚV KSS a člen Predsedníctva ÚV KSS
    Miroslav Válek, minister kultúry SSR a člen Predsedníctva ÚV KSS
    Štefan Lazar, minister vnútra SSR
    Ladislav Sádovský, vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS
    Vincent Máčovský, námestník ministra kultúry SSR a riaditeľ odboru pre veci cirkevné
    Štefan Mikula, náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja
    Ladislav Horák, zástupca náčelníka Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja
    Pavol Kováč, námestník primátora NV hl. mesta SSR Bratislavy
    Alojz Lorenc, námestník ministra vnútra ČSSR a šéf Štátnej bezpečnosti
    Ján Šveda, vedúci oddelenia ÚV KSS
    Igor Škorica, vedúci oddelenia ÚV KSS

Priebeh udalostí pred manifestáciou

    15. marec - minister vnútra ČSSR Vratislav Vajnar vydal súhlas s vyhlásením mimoriadnej bezpečnostnej akcie na potlačenie zhromaždenia.
    16. marec - Štefan Mikula schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení na území Bratislavy, napriek tomu, že ObNV Bratislava I o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. Plán obsahoval tri alternatívy, všetky mali charakter násilného potlačenia.
    16. marec - konalo sa zasadnutie Zboru ordinárov Slovenska (najvyšší organ katolíckej cirkvi na Slovensku), ktoré podľa režimových zdrojov manifestáciu odsúdilo. Naopak niektorí ordinári tvrdili, že sa síce ohlásením manifestácie zaoberali, ale vyjadrili sa, že ide o záležitosť občanov voči štátnej správe a do toho cirkevné autority nemajú dôvod zasahovať.
    17. marec - ObNV Bratislava I listom zakázal konanie manifestácie s odôvodnením, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok
    21. marec – František Mikloško zaslal list ObNV Bratislava I, v ktorom sa odvolal proti zákazu manifestácie a dôvodil, že organizátori verejný poriadok zabezpečiť dokážu. O deň neskôr dostal prokurátorskú výstrahu, aby nepokračoval v príprave manifestácie.
    23. marec - štátna televízia poskytla priestor vo svojom vysielaní ThDr. Štefanovi Záreczkému, ktorý sa za združenie katolíckych duchovných Pacem in terris od manifestácie dištancoval a vyzval ľudí, aby sa na nej nezúčastnili.
    24. marec - odvolanie Františka Mikloška bolo oficiálne zamietnuté. Doručené mu bolo 25. marca, keď už bol zaistený na stanici Verejnej bezpečnosti.
    24. marec - rozbehla sa príprava mimoriadnych bezpečnostných opatrení na tvrdé potlačenie zhromaždenia. Rátalo sa aj s krviprelievaním a zranenými, preto Ústav národného zdravia Bratislavy mal zabezpečiť mimoriadne smeny, dostatok krvných konzerv a lôžok. Do úplnej pohotovosti boli uvedené jednotky VB nielen z Bratislavy, ale i Pohotovostný útvar VB pre SSR v Pezinku a podobne aj príslušníci ŠtB.
    24. marec - v Bratislave boli na 25. marca vyhlásené školské prázdniny. Študenti boli informovaní o príprave protištátnej akcie a boli dôrazne varovaní pred účasťou na nej. Mimobratislavským študentom bolo odporučené odísť na víkend z Bratislavy. Podobne aj v bratislavských podnikoch boli zamestanci varovaní pred účasťou na protištátnej akcii.
    25. marec – hneď ráno boli postupne zatknutí organizátori akcie František Mikloško, Ján Čarnogurský i Vladimír Jukl. Boli odvezení na VB, formálne vypočúvaní a zadržaní. Prepustení boli až po skončení a brutálnom zásahu proti manifestácii. Biskup Ján Chryzostom Korec bol zaistený ešte v predchádzajúci večer a prepustený po manifestácii, Silvester Krčméry bol strážený príslušníkmi Štátnej bezpečnosti doma.
    25. marec - v dopoludňajších hodinách prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry s cieľom zastrašiť obyvateľov a odradiť ich od účasti na manifestácii
    25. marec - dopravná polícia vykonávala mimoriadne technické kontroly motorových vozidiel a obzvlášť autobusov na prístupových cestách do Bratislavy s cieľom zabrániť prístup alebo aspoň zdržať potenciálnych účastníkov manifestácie
    25. marec - v popoludňajších hodinách bola mestská hromadná doprava v Bratislave odklonená tak, aby sa čo najväčšiemu počtu ľudí z okrajových častí zabránilo dostať sa do centra
    25. marec - v priestore Hviezdoslavovho námestia začali v popoludňajších hodinách vozidlá technických služieb kropiť ulice vodou, pričom striekali vodu priamo na skupinky ľudí, ktorí sa začali zhromažďovať na námestí
    25. marec 1988 - slovenská televízia zaradila mimoriadne do vysielania v čase konania manifestácie premietanie filmu Angelika, ktorý bol v tom čase veľkým hitom.

Priebeh manifestácie

    16:00 - na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách sa začali zhromažďovať ľudia
    17:16 - bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavoveho námestia a zabránenie prístupu občanov na námestie, napriek tomu sa na Hviezdoslavovom námestí sústredilo asi 3 500 osôb, v okolitých uličkách zostalo zablokovaných asi 6 tisíc osôb
    18:00
        asi 500 až tisíc osôb sa zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu hymnu a pápežskú hymnu a začali sa pokojne modliť modlitbu ruženca. Zaistených organizátorov zastúpili ďalší aktivisti laického apoštolátu - Július Brocka a František Vikartovský.
        zhromaždení občania boli vyzvaní aby sa rozišli, pretože manifestácia nie je povolená. Keď občania na výzvu nereagovali, politická komisia, sledujúca dianie na námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich.
        Autá VB so zapnutými sirénami a majákmi, začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB a niektorí civili s odznakmi kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali na policajné stanice. Zhromaždených veriacich pritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb
    18:27 - napriek tomu, že zhromaždení veriaci sa nedali strhnúť k násilným akciám a naďalej sa pokojne modlili, polícia nasadila proti nim dve vodné delá
    18:30 - zhromaždenie sa plánovanom čase ukončilo. Napriek tomu, že sa už rozchádzalo, zasiahli proti manifestujúcim špeciálne jednotky, ktoré ich mlátili obuškami a použili proti nim aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli poranenia, krvácania, VB a ŠtB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Podobne autá VB vytláčali ľudí aj z bočných uličiek, niektorí príslušníci aj za pomoci služobných psov a slzotvorného plynu v sprejoch.

Záver

Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených celkovo 953 príslušníkov bezpečnosti. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári. Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok.

Po nežnej revolúcii začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom k tomu, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia SNR prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti. Okrem Alexandra Kysuckého nebolo proti nikomu z politických a štátnych činiteľov začaté trestné stíhanie.

Zdroj: Wikipedia