Učitelia zvíťazia, keď pochopia vlastnú moc

Učitelia zvíťazia, keď pochopia vlastnú moc. Dostali sme sa do situácie, že vedenie starých školských odborov (OZPSAV) vyhlásilo štrajk na absolútne nevhodné obdobie a s príliš nízkymi požiadavkami. A keď sa napriek tomu školský kolos rozhýbal, odborárski predáci „prerušili" štrajk ešte pred začatím vyjednávania s vládou. Keby ich vláda priamo skorumpovala alebo zastrašila, nekonali by inak.

Pritom sa štrajkujúci mohli opierať aj o neobvykle vysokú podporu verejnosti pre svoje požiadavky. Veď kto už len verí vláde, že nemá 50 miliónov eur na zvýšenie učiteľských platov, keď z rozpočtu ministerstva školstva plánuje utratiť rovnakú sumu na výstavbu národného futbalového štadióna? Mimochodom, ide o priemerné náklady na 3 kilometre diaľnice. A o sumách darovaných finančným skupinám - škoda mlčať.

Koniec koncov, kto od „starých" odborov očakával niečo iné? Veď sú priamymi pokračovateľmi  „éróhá" - Revolučného odborového hnutia, ktoré malo revolučný názov, ale v skutočnosti sa venovalo najmä prideľovaniu rekreácií a organizovaniu osláv MDŽ. Staré odbory do akcie dotlačila len stúpajúca nespokojnosť zborovní a konkurencia radikálnejších, cez internetové sociálne siete organizovaných Nových školských odborov.

Dvadsať rokov platím jedno percento zo mzdy týmto odborom, a potom sa dozviem, že celý štrajkový fond stačil len na to, aby sa pred rokom pár tisíckam učiteľov zaplatili autobusy na demonštráciu do Bratislavy?

Teraz mi, ako stredoškolskému učiteľovi, ide najmä o to, ako predísť najhoršiemu dôsledku neúspešného alebo poloúspešného štrajku - všeobecnej učiteľskej demotivácii, strate viery vo svoju schopnosť zorganizovať sa a byť voči vláde partnerom, hodným rešpektu.

V prvom rade sa treba zamyslieť nad funkciami, ktoré učitelia plnia, a ktorých odopretie by mohlo slúžiť ako nátlakový prostriedok voči tým, ktorí rozhodujú o rozpočte na školstvo.

Funkcia č. 1 - učitelia ako zamestnanci „úschovne pre deti".

Súčasný štrajk sa pokúsil hrať na túto strunu, a aj tak dopadol. Hlavné negatívum: robí to problémy našim prirodzeným spojencom - rodičom, ktorí musia zháňať opateru, aj keď len pre mladších žiakov. Naviac, primátori a starostovia zo ZMOSu neváhali ani chvíľu a podrazili učiteľov tým, že vytvorili v mestských priestoroch rôzne „náhradné úschovne". A prerušenie vyučovania? Toto je naozaj posledné, čo by vládu trápilo. Pretože politici myslia najmä v hraniciach svojho volebného obdobia, a nejaký výpadok vo vzdelávaní by sa prejavil až o niekoľko rokov, ak vôbec. Nehovoriac  o tom, že niektorí štrajkujúci učitelia neváhali avizovať aj do médií, že zameškané učivo poctivo doberú.

Funkcia č. 2 - učitelia ako kolieska v štátnej mašinérii.

Medzi radikálnejšími učiteľmi sa šíri nápad, že štrajk treba vyhlásiť nie pred vianočnými sviatkami, ale počas maturít na stredných školách alebo počas štátnych monitorov na základných školách. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby učitelia nepodpísali známky v katalógoch a triedni učitelia by následne nepodpísali maturitné vysvedčenia? Tisíce žiakov by nemalo formálne ukončenú školu, čo by robilo problém nielen úradom práce, ale najmä vysokým školám. Slovenské vysoké školy by mohla vláda „ošetriť" nejakým núdzovým opatrením, ale množstvo žiakov odchádza študovať na zahraničné vysoké školy. Tlak by bol pri minimálnych nákladoch niekoľkonásobne silnejší, ale hlavnou obeťou by opäť boli naši prirodzení spojenci - žiaci a rodičia.

Funkcia č. 3 - učitelia ako tvorcovia verejnej mienky.

Je nás sto tisíc, a máme každodenný, inštitucionalizovaný kontakt s mladými ľuďmi a s ich rodičmi. Existuje vôbec potenciálne vplyvnejšia skupina? Áno, učitelia doteraz na túto svoju moc prakticky rezignovali. Súčasná apolitickosť či až antipolitickosť školy je najmä dôsledkom historickej skúsenosti starších pedagógov, ktorí na vlastnej koži a chrbtici zažili ťarchu normalizácie.

Skúsme si však predstaviť, že by učitelia začali túto svoju moc vedome uplatňovať voči politikom.

Učitelia angličtiny by si spolu so študentmi pozreli film Zuzany Piussi „Od Fica do Fica" a potom sa o ňom rozprávali po anglicky, alebo zverejnili svoje eseje na internete.

Učitelia literatúry by so žiakmi analyzovali mediálne výstupy členov vlády a hľadali v nich demagogické triky. Prípadne by hľadali v satirických dielach Janka Jesenského paralely so súčasnou politickou biedou.

Učitelia matematiky by so žiakmi počítali príklady o šafárení s verejnými zdrojmi.

Učitelia biológie by poukazovali na financovanie vládnych strán z rabovania slovenských lesov.

Na hodine informatiky by pedagóg upozornil na stránky, kde si môže občan skontrolovať hospodárenie s verejnými zdrojmi, a potom vyhlásil súťaž o najpodozrivejšiu faktúru na ministerstve školstva. Možno by sa žiakom podarilo prekonať aj faktúru na 15 fliaš značkového koňaku v darčekovom balení za 1980 €, zamaskovanú pod popisom "darček - drevená krabica".

Najjednoduchšie by to samozrejme mali učitelia spoločenskovedných predmetov. Na dejepise - vysvetľovanie, ako fungoval komunistický systém a aké sú jeho prejavy v politike súčasnej vlády. Na náuke o spoločnosti - analyzovanie, prečo je SMER závislý najmä na starších voličoch, a aké sú hlavné príčiny a dôsledky nízkej volebnej účasti mladých voličov. Z druhej strany - ako pravicové strany paralyzovali svoj elektorát svojimi korupčnými kauzami a roztrieštenosťou.

Triedni učitelia by informovali rodičov o požiadavkách učiteľov, vrátane priamych odporúčaní, koho by určite nemal voliť zodpovedný rodič, ktorému záleží na kvalitnom školstve pre svoje deti.

A všetci učitelia by odmietali uvoľniť svoje triedy na besedy s politikmi vládnej strany. Blížia sa krajské voľby, opäť začnú hustnúť ponuky ministrov a poslancov na „striktne apolitické" besedy, najlepšie s prvovoličmi...

Pouvažujme nad možnými protiargumentmi.

Nie je to protizákonné?

Pri troche opatrnosti, určite nie. Učiteľ je stále ešte pánom vo svojej triede, má rozhodujúci vplyv na spôsob podania vyučovacieho obsahu, definovanie cieľov, použité učebné pomôcky atď. Väčšina spomenutých aktivít sa úplne pohodlne zmestí do platných učebných osnov. Naviac, systém štátnej kontroly nad obsahom vyučovania je prakticky nefunkčný, kvôli tomu, že súčasné aj minulé vládne strany podosádzali na teplé inšpektorské miestečká svojich známych, častokrát odborne úplne neschopných.

Nie je to neetické?

Podstatný je cit pre mieru a rešpektovanie práv žiakov a rodičov. Nemorálny je skôr postoj, že „politika do školy nepatrí", pretože tým vlastne prenechávame mladých voličov napospas mediálnym manipuláciám. Kde inde by mal mladý človek dostať pomoc  so základnou orientáciou v politike, ak nie v škole? V rodine sa vytvára najmä základná hodnotová orientácia. V tradičných demokraciách je bežné, že základné ústavné práva občana voči štátu sa preberajú už v materskej škole, hoci formou omaľovánky. A už na základných školách sa žiaci učia porovnávať volebné programy nielen medzi stranami, ale aj s povolebnou realitou. Existujú tiež prepracované projekty tzv. detských volieb, kde po predchádzajúcej príprave chodia žiaci voliť súčasne so svojimi rodičmi, len do vedľajších dverí . Jedným z pozitívnych efektov je zvýšenie informovanej volebnej účasti rodičov. Vyššie ročníky stredných škôl sú už úplne mimo diskusiu. Študent má právo voliť, ale nemal by mať právo diskutovať o svojej voľbe s učiteľmi, ktorých si váži?

Prečo by to malo trápiť súčasnú vládu, ktorá stojí na hlasoch starších voličov?

SMER prevzal elektorát HZDS. A spomeňme si, čo znemožnilo Mečiarovi zostaviť vládu v roku 1998: práve mobilizačná kampaň, zameraná na mladých voličov. V porovnaní s tým, čo by dokázalo pár desiatok tisíc učiteľov, by bola táto kampaň pomerne malá.

Poznám veľa učiteľov, ktorí sa na niečo takéto určite neodvážia.

Áno, poslušní súdruhovia a súdružky učiteľky, ktorých maximálnym prejavom vzdoru je frflanie v zborovni, to nikdy robiť nebudú. Ale trúfam si povedať, že to je len dobre. Pretože podľa mojich skúseností môžu mať autoritu odbornosti vo svojom predmete, ale s ich „mienkotvornosťou" voči študentom je to slabšie. Niektorí by skôr dosahovali opačný efekt.

Samozrejme, takáto vlna učiteľskej angažovanosti je nemysliteľná bez dobrej organizácie a spolupráce. Veľmi užitočné by mohli byť NŠO - nové školské odbory, ak si dokážu vytvoriť funkčné orgány právnej, finančnej, mediálnej a lobistickej pomoci pre svojich členov. Nádejné je, že začali cieľavedome vytvárať štrajkový fond. Už teraz však NŠO disponujú komunikačnou sieťou, cez ktorú by si mohli aktívni učitelia vymieňať nápady na vhodné vyučovacie hodiny. Len vo facebookovej skupine Nových školských odborov je už viac ako 9000 učiteľov. Takýmto „angažovaným vyučovaním" by sme veľmi užitočne vyplnili čas, kým si vytvoríme primerané rezervy v štrajkovom fonde.

Vládu treba naučiť, že súčasná „apolitickosť" školy stojí už len na dobrovoľnom politickom sebavykastrovaní sa učiteľského stavu. Najprv to však musia pochopiť samotní učitelia.