Patagónia II.

Patagónia Andina Zaberá značne veľké územie na sever od Ohňovej Zeme. Celému tomuto teritóriu dominujú Andy a rozsiahle a nedozerné patagónske stepi, ktoré siahajú až ku pobrežiu Atlantiku. Istý obraz je možné urobiť si z foto, ktoré sú však robené zväčša z lietadla, samozrejme že na úkor ich kvality. Chilská časť Patagónie (na západ od Ánd) je veľmi bohatá na jazera takmer výlučne ľadovcového pôvodu. Argentínska tiež, ale s významne menším počtom jazier. Tento drsný kraj ale poskytuje nevšednú krásu. Asi 800 km na sever od Ushuaia leží mestečko El Calafate El Calafate je vzdialené od hrebeňov Ánd (známych aj ako Cordillera), necelých 80 km. Toto mestečko získalo svoje meno po drobnom horskom bobuľovom ovocí, veľmi sa podobajúcom našim brusniciam. Chuťou aj farbou. Len bobule sú väčšie. El Calafate tvorí vlastne vstupnú bránu do NP Los Glaciares, kam patrí aj jeden z najväčších ľadovcov na svete, Perito Moreno. Pri návšteve tohto 15-tisícového mestečka Vás musí upútať to, že takmer všetko je tam nové. Dôvod: turizmus. Ešte pred pár rokmi to bola bezvýznamná zabudnutá osada, kde sa po nekonečných patagónskych stepiach okrem neustále fúkajúceho vetra preháňali len miestni gaučovia. Prístup tam bol len po zaprášenej ceste. Dnes tam vedie parádna asfaltka a mestečko má aj vlastné letisko. Mestečko bez akéhokoľvek priemyslu, žijúce len zo služieb turistom, ktorí sa tam hrnú z celého sveta. Posledný výstrelok, sa volá kasíno. Mestečko je situované na brehu jazera Lago Argentino (1414 km2 ), ktorého dĺžka presahuje cez 200 km a šírka v niektorých miestach dosahuje až 10 km. Je napájané vodami z topiacich sa andských ľadovcov. Neďaleko od východného okraja Lago Argentino sa do neho vlieva rieka La Leona, ktorá odvádza vody z rovnako veľkého jazera Lago Viedma. Kým Lago Argentino má farbu „celeste“ teda nebesky modrú, jazeru Lago Viedma dominuje „verde“ -zelená. Aj to má rovnaký, teda ľadovcový pôvod. Vody z oboch jazier potom odvádza do Atlantiku rieka Santa Cruz, ktorá zväčša meandruje cez nekonečnú patagónsku step. Meno zrejme dostala po provincii, kam podstatná časť Patagónie patrí. Ľadovce vznikajú niekoľko sto rokov trvajúcim procesom zhutňovania napadaného snehu. Ten sa potom pomaly posúva dolu úbočiami a v nižších a teplejších miestach sa topí. Tak vznikajú rôzne jazerá, z ktorých potom voda odteká ďalej. Záujem o El Calafate je tak veľký aj preto, lebo vlastne tvorí vstupnú bránu do tohto turisticky atraktívneho priestoru a poskytuje turistom všetky potrebné služby. Odtiaľ je len niekoľko desiatok km ku Andám, kde sú prakticky nedotknuté pralesy. Takmer každým údolím sa dolu tlačí nejaký ľadovec. Celý NP Los Glaciares ich počíta až 325!! Jeden z najväčších a najznámejších, je ľadovec Perito Moreno. Jeho dĺžka od úbočia Ánd až po jazero meria 14 km a v mieste kontaktu s jazerom je široký asi 3,5 km. Nad hladinou jazera vyčnievajú vrcholky ľadu až do výšky 50 m. Dve tretiny sú pod vodou. Pri troche šťastia tam môžete zažiť nezabudnuteľné divadlo, sprevádzané patričnou zvukovou kulisou. Trvá to len pár okamihov, keď sa z ľadovca odvalí kus ľadu, niekedy veľký ako autobus, inokedy aj väčší. Pre lepšiu predstavu o najväčšom ľadovci (vraj na celom svete) prikladám jeden letecký snímok, ktorého autorom však nie som. Z tohto leteckého snímku je vidieť, že ľadovcu v ceste stojí skalný výbežok Magalleanovho polostrova. (Pozor, je to polostrov v rámci jazera Lago Argentino a dá sa nájsť len na podrobnej turistickej mape). Týmto usporiadaním vzniká na jazere Argentino jedno menšie rameno, ktoré nesie meno Brazo Rico. Ak sa ľadovec oprie o skalný výbežok, odtekanie vody z tohto ramena sa prehradí a hladina v ňom začne pomaly stúpať. Rozdiel hladín môže dosiahnuť až 30 m, čo vyvolá obrovský nápor na steny ľadovca opretého o výbežok. A potom nasleduje jedno impozantné divadlo, sprevádzané obrovským rachotom. Takýto jav sa opakuje raz za 3-4 roky. Kolísanie hladiny v Brazo Rico je možné dobre pozorovať na brehu. Je bez porastu. V obchodoch so suvenírmi v El Calafate si bolo možné kúpiť DVD s ruptúrou (odvalením) kusa ľadu z ľadovca z r. 2004. Vtedy dosiahol úlomok veľkosti asi štvorposchodového činžiaku. Vynachádzavosť miestnych zašla až tak ďaleko, že organizujú pešie treky s mačkami na nohách po ľadovci. Bonbónikom tejto akcie je, vypiť si pohár whisky s ľadom čerstvo nasekaným z ľadovca...Asi 230 km od Calafate je ešte menšia dedinka, žijúca taktiež výlučne z turizmu. Volá sa El Chaltén. El Chaltén El Chaltén je vzdialené od El Calafate 230 km a autobus prekoná túto vzdialenosť za 3 ½ hod s jednou zastávkou kdesi uprostred stepi. Samozrejme, že ponúkajú na občerstvenie všetko ale poriadne drahšie. El Chaltén je vlastne brána do NP Los Glaciares, kde dominantným je vrchol Monte Fitz Roy. Vysokohorskí alpinisti vedia veľmi dobre, o čom to je. Len málo alpinistom na svete sa podarilo zliezť tento ani nie tak extra vysoký (3405 m n.m.) vrchol. Bráni tomu asi 1000 m vysoká strmá žulová stena, kde neustále fúka ľadový vietor. Sú známe prípady, keď po 4-5 tich dňoch bivakovania v stene pod vrcholom to útočníci museli jednoducho vzdať. Pri vstupe do El Chaltén (dedinka s asi 1500 až 2000 obyvateľmi a to len v letnej sezóne) je taký poriadok, že linkový BUS z El Calafate, ktorý premáva 4x denne postojí ihneď za „vstupnou bránou“, kde je správne centrum NP. Tam správcovia NP poskytnú všetkým cestujúcim (iní cestujúci okrem turistov v BUS-e ani nie sú) výklad (zväčša dvojjazyčný) o NP, o pravidlách a pohybovaní sa v ňom. Môžem povedať, že sa to pozitívne prejavuje na vzhľade NP a správaní sa turistov v ňom. Z El Chaltén sa podnikajú jedno alebo viacdňové treky do parku. Stanovať v NP sa môže len v kempe na to určenom. A aj tam platia dosť prísne pravidlá. Napr. umývať sa v rieke nie je možné, ale aspoň 50 m od nej... Okrem nádherných výhľadov na okolité, pre väčšinu turistov aj nedostupné končiare, NP ponúka aj pestrú flóru a faunu. Po celej Patagónii z miestnej fauny vidno patagónsku hus „kaukén“. Od dospelosti neustále žijú vo dvojici. Hovorí sa o nich, že ak jeden z páru zahynie, druhý ho nasleduje do dvoch týždňov. Každá taká prechádzka po NP zvyšuje aj chuť do jedla. Po návrate z takej 25-27 km túry si potom môžete v El Chaltén dopriať aj asádo, u nás skôr známe ako steak a k tomu červený Malbec z Mendozy alebo vcelku dobré pivo Quilmés. Ešte pred „vstupnou bránou“ do El Chaltén sa dá z cesty odbočiť ku jazeru Lago Viedma, ktoré je napájané z riečok , odvádzajúcich vodu z okolitých ľadovcov. Ku samotnému ľadovcu je najlepší prístup po vode, čo trvá asi 35-40 min loďou vybavenou o.i. aj sonarom na detekovanie plávajúcich ľadových krýh. Taká loďka pojme okolo 60 cestujúcich. Sú to zväčša cudzinci. Ale nie vždy. Tu sa ku mne prihovorí staršia pani s rýdzim Zemplínskym dialektom: „ta ja už na brehu som sluhala, že vy budzece ze Slovenska“. V ARG sa narodila a žije tam cez 70 r. Ku cti nie len jej, ale aj jej rodičom slúži, že svoj materinský jazyk ovláda veľmi dobre, hoci do vlasti svojich rodičov prišla prvý krát až po revolúcii, na sklonku minulého storočia. Do a z El Chaltén sa cestuje výlučne autobusom, okrem tých zúfalcov, čo to vyskúšajú na bicykli!! Z tých autobusových je hodne takých, ktorí si naplánujú svoj odchod z El Chaltén posledným BUS-om, ktorý odchádza okolo 18:00. Preto ani veľmi neprekvapuje že v každom BUS-e nájdete upozornenie (hneď v dvoch jazykoch) , ktoré zakazuje vyzúvať sa počas jazdy do El Calafate. Dôvod je zrejmý. Osobitnú zmienku si zaslúžia cykloturisti. Každý, kto sa sem tam prejde na bicykli do prírody, vie „oceniť“ čo taký dobrý vietor znamená! Či už do chrbta alebo proti. A na tie vetry sa tam dá spoľahnúť. Hoci cesty tam zväčša menia smer až po pár km, je uznania hodné, keď vidíte odvážlivca s batohmi na nosiči, ako napreduje tempom pešieho turistu proti veternej „stene“ s víziou, že najbližších 10-20 km na smere cesty a intenzite vetra sa nič nezmení...Ani les, ani stromoradie ani nič čo by stlmilo ten vietor. Len mierne zvlnená pahorkatina, sem tam zarezaná do nejakého úbočia, plná kríkov vysokých maximálne po pás, ktoré si pokojne spásajú lamy alebo stádo oviec, ktorého majiteľ je v nedohľadne.